Onô

pondelok, júna 19, 2006

A na klopanie

je asi najlepšia čajovňa štiavnická... Veď sa aj volá Klopačka. A keď tam nie sme dvaja, tak je trošku pustá.
Smutná.

mi, že Okienko mám zavreté, darmo sa snažíš, darmo klopeš...
Ja si tú situáciu predstavujem takto.

Čakám, sedím, čajík popíjam... Ty stojíš pri zavretom okienku svojom, nepozeráš sa mojím smerom, ani trošku...
Kiežby si stála zvonku domčeka... To by sme boli na rovnakej strane steny... A ty by si si mohla prisadnúť... a počkať kým prejde noc...
Nechcem ťa chytať ... to by si potom bola ako v pesničke - Nemám kam utýct a tak se dívám, nechci se chytit ani vlasama o stěny ... Veď vieš ...

sobota, júna 17, 2006

Malé

Zuzko od Murgašov, keď sa bojí, tak je pohltená strachom, žije v prítomnosti, žije svoj strach. Pri pozeraní scary movie. Je jedno, že je to len Scooby Dooby rozprávka. Veď báť sa - keď o nič nejde - je také krásne ...

V sobotné poobedie

prišlo Zuzko. Nie to veľké skutočné, ale maličké a tiež krásne ... tak snáď o pár dní, čoskoro už ...

Sobotné ráno

bolo v Broadway tiché, slnečné. Tichšie než inokedy, plné kľudu, veď tak to už býva v deň môjho odchodu. Ale napriek tichu a očakávaniu, žilo Broadway a aj jeho ráno svojím životom - poštári roznášali darčeky ku dverám, mliekári roznášali biele fľaše, tiež ku dverám. A anglické babičky spoza dverí, čierne mačky spoza záclon a biele kocúre z bezpečia múrikov ich sledovali vševediacimi očami v očakávaní zjavných aj menej zjavných vecí budúcich.

piatok, júna 16, 2006

Eva

sa dnes chcela fotiť. A tak sme to skúsili, zatiaľ úplne bez príprav, bez svetiel, len tak. Vlastne sme len testovali, že či u Mateja v predizbe poľského stanu je dobré pozadie a dosť miesta. Bolo.
A teda keď sa Eva vráti z dovolenky v Španielsku a ja z dovolenky na Slovensku, tak budeme pokračovať. A trošku vážnejšie. Dúfam...

... ale oveľa radšej by som fotil tancujúce krásne ... na lúke ...

štvrtok, júna 15, 2006

Už sa

blíži koniec výletu, tak by sa zišlo malé odchodové
Na Zdravie. Dva poháre, farebné a v nich ... ktovie.
A kedysi, pred štyrmi rokmi, na mojom prvom Ostrovnom výlete, na jeho konci ... keby mi niekto povedal, že sa budem zo Slnkom zabudnutého Ostrova raz v budúcnosti takto ponáhľaco tešiť na návrat ... tak by som mu asi neveril.
No čo už, ako som raz napísal, teraz je tu všetko naopak. Také poriadne Purgatory.
Takteda - Na zdravie, vo farbách viacmenej oranžovej a viacmenej modrej. Kamarátia sa. Aj keď ich poháre delí ... Čert ber, čo ich delí !

Vždy

keď je mi za tebou zima, idem von chytať obrázky - najčastejšie kvety, tvary farby, zákutia a spojenia.
Dnes vlčie maky, trošku na nich vidno úsmev, farba viacmenej červená - Dúha vie krajšiu...
Už ich mám veľa.
Ale tu na stránke len dva...

A ako tak pozerám wwwirtuálny svet, tak vidím, že doma sa s približujúcim mojím návratom končí malá doba ľadová - počasím - všetko kvitne, farebne, chystá sa ozajstné leto ... bože ... kiežby pomaly končila aj tá doba ľadová ... srdcová ...

streda, júna 14, 2006

Zvolal som

obyvateľstvo domčeka, a potom, keď sme sa všetci vynadívali (Matej vyhlásil, že ježko ku nám prišiel zomrieť), Eva spravila najrozumnejšiu vec na svete. Doniesla mu mlieko.
Tváril sa, že sa ho to netýka.
Všetci odišli spať, a v miestnosti som zase zostal len ja a jež. A mlieko.
Ktorému samozrejme neodolal.
Kdeže zomrieť. Prišiel sa ku nám vyspať a najesť. Nabiť baterky. Oddýchnuť a zotaviť sa. Veď sme (bývalý) Bed and Breakfast, predsa!
A nevidím dôvod, prečo by B&B malo fungovať len pre ľudí.

Ráno jež pokračoval vo svojej ceste okolo sveta, odišiel, myslím, že ešte pred svitaním.

Ktovie koľko a akých návštev sa na prízemí v obývačke udeje, keď spím. A ktovie kam v spánku cestujem ja. Vlastne - viem ...
... na 7 ...

Len tak

som si včera okolo polnoci sedel v obývačke, upravoval obrázky, popri tom som dokončoval jedno dávno sľúbené a vytvorené (a potom na dlho zabudnuté) virtuálne prekvapenie pre Zuzku, počúval Asonance - Čarodějnice z Amesbury, a ... a v rohu miestnosti som kútikom oka zbadal pohyb.
Myš, pomyslel som si, no pohyb - tieň bol väčší než myšací. Halucinácia. Na zlomok sekundy som si snažil spomenúť, kedy naposledy bol dôvod na vidiny - hm, dávno, pred rokom.
Keď ani po chvíľke mihotanie tieňa v kúte nezmizlo, odtrhol som oči od displeja a ... a bol tam. Ježko, živý, ozajstný. Prišiel si k nám do domčeka, do obývačky. Nezatvárame totiž dvere zo záhrady, nikdy, ani na noc. Len tak sa uložil v kúte, unavený, driemal. Vôbec sa nebál. Ani mňa.

sobota, júna 10, 2006

Včera

na lúke, keď som púšťal večer šarkana, tak som stratil kľúče, kľúčenku nôž a kompas. Neviem či preto, lebo som bol v myšlienkach v inom púšťaní šarkana, spred trištvrte roka, a namiesto Fish Hill nad Broadway bol za mnou Rozsutec a iná realita... Stratil som ich na tej istej lúke, kde pred pár mesiacmi - počas nočného maľovania špiráliek - sa mi stratil telefón... Včera som ich hľadal, usilovne, až tak, ze som rozhrabával čerstvé krtince, že či ich krtko nevcucol pod zem, chodil bosý, nech tie kľúče cítim, keď na ne stúpim, a všetko bezvýsledne. A na druhý deň ráno, dnes, keď som tam šiel znova, tak ani nie za desať minút som na tie kľúče stúpil. Proste si ma našli, takisto ako mobil pred pár mesiacmi - tiež mi zavolal hlasom toho, kto ho našiel na ďalší deň, že si mám poň prísť.
Buď je tá lúka začarovaná, alebo mi to má byť pripomienkou nech sa počas strácania veľmi netrápim - že všetko, čo sa stratí, si raz k sebe nájde cestu nazad - a úplne ľahko, až nečakane ľahko. Vtedy, keď príde správny čas, dovtedy treba veriť dúfať. Veď spomienky na budúcnosť sa plnia, pred rokom im to trvalo presne na deň tri mesiace, od marca do júna, kým sa splnili.

Jaj a na obrázku je čučoriedka z našej baliarne, keby to bola dyňa, stačilo by do nej dať sviečku. Alebo sa z nej dajú odkukávať praveké obrázky - má ich namaľované v ústach ...

pondelok, júna 05, 2006

Dnes som

ťa na chvíľku zbadal. Sedela si na múriku pred galériou, v tieni listov schovaná pred poludňajším slnkom, nohy štíhle si mala bosé - len objať, v rukách si držala kvetinu, asi sedmikrásku.
Nad niečím si dumala, usmiata, žiarivá, krehká a nesmierne krásna.
Nič si nepovedala - slovami, no z nášho stretnutia krátkeho na blízko aj na diaľku, mi zostal pocit bezpečia, dotyk nehy. Zohriala láska. Okamih.
Skúsil som ťa pohladiť...

... zabudol som už, že víly sú takveľmi
jemné
tiché

... plaché