Ziju...

... a uz chodia do skoly ...
Dimpal
Deviani
Stania
Parvin ...
... a tesia sa ... aj z pexies a omalovaniek ... aj z Niquitinych pasteliek a farebnych kried ... hry sa deju ...
... a len co mi trosku uschnu oci (tentokrat od radosti, takej vzacnej za uz tak dlhy cas), tak napisem viac ...
...

Napriklad o tom, ze aspon Kalga zostava ostrovcekom bezo zmien. Ze prapodivnost sveta sa zastavila par krokov od prveho domu na utese - pod utesom pod svahom sa stale stavia obrovska priehrada, vrcia stroje, je bordel, hluk. Hore na hrane utesu - styri kroky - a zrazu iny svet. Usmieva sa samotna Parvati. Vsetci tolkienisti sveta by sem mali ist na exkurziu, nech vidia, ako funguje Melianin pas ... alebo nieco na ten sposob ... Skoda len, ze deti su posielane do skoly pod hranicu ... do plechovej budky, s vyhladom na stavenisko ... a tak sa len podvecer vracaju do kuzla a do rozpravky ...
V Kalge sa naozaj nic podstatne nepokazilo. Len dedinsky biliard - rozbili sa gule, a internet (pisem z Kasolu). A to je proti tomu, co sa zvykne tak lahko kazit vo vonkajsom svete, uuplna malina.
A mna caka par dni este vyssie, v horucej vode Khirgangy, bez spojenia so svetom. Aspon si oddychnu oci pozeracie neschnuce, prsty pisacie nedotykacie...

Vasistske

pracovne nasadenie. A oddych. A deti. A pre mna koniec oddychu, zajtra mizim zo sisnuteho Vasistu prec. A s Immou sme (nie, nevola sa Chiquita, to by bola velka nahoda, smiala sa na tom, ze jedine zenske spanielske meno, ktore poznam je Chiquita - a vraj to ani nie je meno, a ja som si spomenul, ze to poznam nie z Abba song, ale z debniciek od bananov, ako logo) sa zhodli na tom, ze este dva dni tu vo vasistskej prapodivnosti , a asi by sme zacali denne hulit. Ako jeden typ, ktory tu bol k videniu uz pred mesiacom, ako aj teraz.
...
Zistil som, ze hore, v Ladaku - bolo vsetko skutocnejsie. Ostrejsie. Vnimane plnsie. Kazda zakruta cesty, kazdy strom, kazdy jarok medzi polickami. Utkvelo v pamati. Kazdy den, slnko, vietor. Klastor, obrazok. Biela peciatka. Asi preto, lebo v pustatine piesku strku, medzi skalami, kazdy predmet kazdy podnet vynikne. Je vynimocny, zapametany. Tu dole je prilis vela podnetov. Prilis vela stromov, ludi, voni, vody, zivota...
Predel je v sedle Baralaca La... Kto neveri, nech tam bezi.
Jedine, co po opusteni Ladaku nestraca na ostrosti, je to, s cim som sem prisiel. A s cim aj odidem. Nezavisle na tom, ako dlho tu v Hindu budem...

Rozmyslal

som, po tom ako mi bolo povedane, ze osamote je silnejsie vnimanie, krasne zazitky. A po tom, ako mi prisiel mail, ze mozno staci sa kochat vnemami bez cloveka, ktory tymi vnemami zije, ci to staci. Mne nestaci. Zazitkov osamote mam dost - za posledny vylet. Vtedy som sem siel sam dobrovolne, vo vnutri som mal radost a zvedavost, ktora sa na vylete dostala na povrch. Teraz je to presne naopak.
A najme - byt niekde s niekym, komu svietia oci z toho co vidi, pretoze tym zije a pozna to, a byt niekde a vidiet nieco o com som si len precital v knizke - je ukrutny rozdiel. Peknych par urovni vnimania. Asi ako precitat si o tancovani a vidiet niekoho s chutou tancovat. Alebo precitat si knizku o batikovani a malovani a vidiet niekoho s chutou pracovat. Ked z niekoho ziari vnutorna radost, pretoze niecim zije, radost ktoru nezatienia ani momentalne zle chvile - to vidiet a zdielat, hoci aj v tych zlych chvilach stoji za to. Vidiet na chvilu skutocny svet niekoho ineho ocami.
A je este jeden rozdiel... Ako medzi precitat si knizku o tancovani a vidiet niekoho tancovat, je dalsi stupen - sam tancovat.
A je este jeden rozdiel...
Ako medzi vidiet niekoho tancovat a tancovat ... dalej je ... tancovat s niekym, s laskou...
Nie, nechcem tym povedat, ze sa dam na budhizmus, aby mi svietili oci v ladackej krajine, vyssou urovnou nez beznemu turistovi, ani ze sa dam na tance...
Chcem tym povedat, ze mi chyba. Aj krajina, aj ta, co jej v nej svietili oci.

Ale

podarilo sa mu zlomit dva listy perovania. Najprv vsetky listy zviazal snurkou od topanok, za asistencie svojich pomocnikov. Potom motuzom. Nakoniec cimsi na pohlad velmi pevnym. Ale ked sme stale zvonili ako rebrinak v case morovej epidemie, tak v Keylongu vybavil nahradne auto. A tak sme prisli az pred deviatou. Sranda, normalne mam chut tu cestu ist este aspon raz.

Tak

uz si si nasiel novu priatelku? hlaholil uz od dveri a spiklenecky zmurkal vasistsky internetar po tom, ako som v noci s mladou spanielskou dievcinou vosiel do jeho internetarne. Ta tvoja byvala vcera vecer odisla do Dharamsaly, kupovala tu dva listky na autobus - dodal tonom agenta StB, cakajuc, ze sa mi zavdaci - aj zmurkavym zelanim krajsich chvil aj tajnou spravou o presune cudzieho vojska. Minule som ho obdaroval takym pohladom, ze si sadol do kuta a predal mi listok so zlavou. Po dnesnom pohlade ma uz asi nacisto prestane mat rad.
Ale aspon viem, v ktorych koncinach si ju mam predsta
vovat, ked na nu myslim.
...
Spanielska dievcina bola moja spolucestu
juca z Lehu do Manali, peknych par hodin sme sa tlacili vedla sofera na jedenapol sedadle v miestnej predstave o tom, ako vyzera dzip. Sofer tak uhanal a nevynechal jedinu skratku, az to vyzeralo, ze sa cesta preje v rekordnom case, ze v Manali budeme uz o stvrtej poobede. Ale...

Bezprizorny

pes na modrom pozadi...

Hore

nasnezilo, sranda, priesmyky zavalilo. Sa tesim na prejazd dzipom skrz Himalaje, ktory zacne dnes v noci. Bude pekna zabava. Ak vobec zacne.
...
A objavil som, ze kadekde kadekto na kadekoho caka, kadekto kadekomu chyba. A napadlo ma, ze tato moderna hracka, blogomania, je ako srdcova vylevka. Pre srdcia ludi, ktori su uz asi tak priesvitni, ze ich malokto vnima. Mozno. A tak pisu do stroja. No, vlastne, zda sa, ze ich nevnimaju najme tie bytôstky, ktore ti polopriehladni ludia miluju. A zda sa mi tiez, akoby kazdym clankom, kazdym vykrikom, z nich nieco odchadzalo, po kuskoch, mozno tym tichym pisanim este viac spriehladnievaju. Kolko clankov sa da vydrzat a nestratit sa? Nestratit zivot - v sebe lasku? Sto osem?

Leh

z vysky styri kilometre (nad morom). Prevysenim len pol kilometra. Po cikcakavom chodniku v skalnom svahu, nieco ako chodnik od Popradskeho Plesa na Ostrvu. A hore klud a pohoda. Ticho a slnko. Obacs mrak. A miesto na milovanie ako stvorene.
A dnes ziadna rozpravka - dostal som liecivy mail z africkej nemocnice, alebo aspon ociotvaraci alebo aspon ako Uvod do Reality sluziaci. S naznacenou vysvetlivkou preco asi sa tak zas stalo to, co sa stalo. Dak.
Jaj, a nasiel som bonsaj v skalach.
Iba odfotil.
Casy nadseneho rylovania su uz prec.

Dvanastrocna

Pema pozorne, kusok po kusku, zameta dvor. Musi byt cisty, bez prachu, cistejsi nez po beznom zametani. Uroda marhul je tento rok bohata, a tie, ktore sa nezmestia na strechu, sa budu susit na kamennej dlazbe dvora.
Ale komu by sa chcelo zametat cely dvor naraz. Najme ked je krasny slnecny den. Len co pozameta polovicu, zahodi metlu a zapiska na prsty. Je na to hrda, nikto z dediny to nedokaze. Spod schodov vybehne maly cierny psik a rovno cez pozametanu polovicu uhana k Peme. V behu jej chnapne po nohavici, radostne vrti chvostom. Pema sa po nom ozenie, netrafi, ale to nevadi - smeje sa a nedokaze sa na neho nahnevat.
Sadnu si spolu do tiena na terasu. Pema rozmysla, co s nacatym dnom. Mysli pritom na Tasiho, chlapca so smiesnymi svetlymi ocami, ake tu v dedine nikto nema.
Dobre si pameta na jeden den spred roka, ked vsetci mali plno prace v case zatvy na poliach, ako ju Tasiho mama poprosila, ci by jej nedala par dni pozor na chlapca. Ze lezi so zlou horuckou v dome, a ze ak by sa mu pohorsilo, nech ho zabali do mokrej deky a pribehne to povedat na pole. Ze ak moze, nech pride uz doobedu, lebo ona s otcom musia ist pracovat uz zavcas rana.
V ten den uvidela Tasiho prvy krat. Lezal bledy v kute v posteli, a vlastne ju ani nevnimal, ked prisla. Vtedy ju zaplavila vlna pre nu noveho pocitu. Akoby sa v nej vo vnutri nieco pohlo, uvolnilo cestu nezvyklemu sucitu. Pocitu potreby nejak pomoct. Rozdat sa. Pocitu spoluucasti, nehy, ktory sa rozlieval celym jej telom. Rozochvelo ju to tak, az jej na rukach vyskocili zimomriavky, zvnutra ju to steklilo na dlaniach.
V nahlom napade pohladila Tasiho po vlasoch. Trhol sebou v polospanku a po chvili sa jej zdalo, akoby sa uvolnil. Akoby hlboko a pokojne zaspal.
Na druhy den jej Tasiho mama odkazala, ze dnes uz nemusi prist, ze Tasi je napodiv bez horucky. Ajtak prisla. Iba pozriet, zo zvedavosti. Odvtedy sa spolu obcas chodia hravat.
Aj dnes, rozmysla, ze by mohli ist.
Rozmysla nad terasovymi polickami s jacmenom, hore v udoli nad dedinou - tam sa dobre beha pomedzi kamenne muriky teras, clapka v zavlazovacich jarkoch - skvele miesto na hry na nahanacku. Skoda len, ze s Tasim sa na nahanacku hrat nemoze. Neda sa. Mozno by mohli ist trosku vyssie, tam kde na jednej polnej terase pestuje ucitel tu divnu vysoku travu z cudziny - maize ju vola, ci ako... Mohli by sa v nej skusit hrat na skryvacku. Mozno sa to bude dat. Uvidi. Bude sa snazit vidiet, ani raz nezavrie oci - nebude podvadzat.
A mozno jej Tasi znova, ako pred rokom - tomu sa vtedy velmi cudovala, lebo to nie je tunajsim zvykom - odtrhne pri chodniku a da do vlasov zopar modrych kvetov vlcich makov.
Hej, uz sa rozhodla.
Pojde po Tasiho a skusia sa v ucitelovom kukuricnom poli zahrat na skryvacku.
A ani dnes este nikomu nepovie, ze od narodenia slepy Tasi, ked su spolu, dokaze vidiet svet jej ocami.

Dnesna

obrazkova uroda. A kto ma rad symboly, tak na jednej lesklej stene ich je osem. Auspicious, vraj. Jaj, a ...

...

Lama, stary tak, ze mu na usiach rastu riedke biele chlpy, sklada zo steny dlhy zaves. Leto sa davno skoncilo, je po obdobi, ked do klastora chodia ludia z daleka - turisti. Nik cudzi uz tento rok nepride sem, vysoko do hor, a tak sa mozu odhalit skryte tajomstva.
Sto osem podob Bielej Tary namalovanych na steny nadvoria nie podla zauzivanych pravidiel, znova slobodne pozera na svet.
Na ceste v dialke, ktora sa v cistom vzduchu zda na dosah ruky, vidia malu postavicku. Stupa pomaly ku klastoru. Je len cas obeda, ale kym sem pride, bude takmer podvecer.
Lama sa nakloni z terasy, no stare oci mu nedovolia rozoznat viac, nez nejasnu, rozmazanu bodku.
Ale aj tak vie, co ho dnes caka.
Pozameta kamenne nadvorie s malbami na stenach, vovnutri v malej svatyni doplni olej do lamp a posadi sa do tiena.
Ma este cas.
Trochu casu.
...
Zena prichadza pod skalny ostroh, na ktorom je prilepeny klastor. Kolky uz za tie roky na cestach? Je unavena, ved takto uprostred jesene tu nefunguje doprava, dokonca aj zopar prenaji
matelov nakladnych somarov odmietavo krutilo hlavami, krajina je napohlad vyludnena. A tak si svoje veci nesia sama, peso. Nema toho sice vela, no tu, vysoko v horach, vsetko vazi dvakrat viac.
Pomaly stupa po strmych schodoch pomedzi biele domceky mnichov, hore na vrchol kopca, do klastora. Tu dole nikoho niet, ale tam, na vrchole, snad niekto bude a aspon ju niekde necha prespat. Mozno da aj najest.
Vlastne ani nevie, preco odbocila z hlavneho udolia to tohto bocneho. Ani nie preto, ze v nom v dialke zbadala klastor. Ved takych uz bolo... Mozno len kratky popud, nahly pocit akoby davnych voni, neurcitych tvarov ju prinutil zist z hlavnej cesty a vydat sa hore udolim.
Tak, a teraz je tu, pokusi sa v klastore preckat noc, a ak bude od koho, aj vypytat trocha jedla.
...
Vchadza na nadvorie na vrchole kopca a ... nevladze sa pohnut. Nie, nevnima uz unavu, nevnima vlastne nic, s cim sem prisla.
Zo stien na nu pozera sto osem jej vlastnych zivotov, vidia ju a ona vidi do nich. Zrazu si na vsetko spomina. Vsetko spoznava, kazdu svoju myslienku, kazdy cin. Vidi vsetky suvislosti, ako boli votkane do zitia sveta. V tichom nahlom okamihu vsetkemu rozumie, celemu bytiu, bez slov, len ako cire vedomie. Alajavidznanam by povedali mnisi vela kilometrov na juh odtialto.
Lama sediaci v kute nehovori nic. Tvar mu ziari a potichu pozoruje, ako zenu zaplavuje vlna poznania. Sucitu. Sucitu so vsetkym, co doteraz spoznala, nesmiernu lasku ku vsetkym, koho doteraz stretla. Laska nou prenika a ona ju s pokorou prijima. Rozdava. Vo vsetkych podobach. A do vedomia sa tisne nieco, co v ludskej reci nevie pomenovat. Place, a pritom je naozaj stastna. Cas sa pre nu stratil.
...
Nedaleko v rokline, medzi kamenmi pred vyklenkom v skalnej stene, nahle zhasina olejova lampa. Tancujuce tiene miznu, slobodne odlietaju prec, do tmy.
...
Nevnima, kedy prisla noc. Zato citi, ako k nech prichadza stary lama a cez plecia jej prehadzuje teplu deku.
Stoja v noci na nadvori a dokonale poznaju to, co rozpravaju namalovane obrazky. Vidia tam, skadial pozeral ten, co mu svietili oci.
Rano sa nikto nedivi, ze lamova cela je prazdna. A takou uz aj navzdy zostane. Nikto sa nedivi ani pohodenej deke v kute nadvoria.
...
Stary sivy pes (ešte nevie, že raz bude sivý a starý) sa zobudza z nekludneho sna. Cely zmateny vstava na nohy a pomaly, s namahou sa ide napit z misky. Nechape, preco pred chvilou na neho vo sne pozeralo zo steny sto devat bledych tvari, ktore akoby si odniekial, z davnej minulosti, neurcito pamatal. Nerozumie preco ho vo sne zaplavil pocit, ktory predtym nezazil, ktory nevie ani pomenovat - bude musiet vymysliet v psej reci slovo pre sucit, pokoru a lasku. Zamyslene sa poskrabe zadnou labou. Zadychany sa zvali - lepsie sa mu lezi nez stoji.
Nicomu z dnesnej noci nerozumie.
Ale netrapi ho to.
Ved on je len stary, sivy pes.

Nejak

mi na obrazkoch, zistujem, zacinaju na rozdiel od minuleho Ladackeho vyletu chybat ludia. Vyludneny Ladak. Necudo, ved vonkajsi svet je odrazom toho vnutorneho. A tak som to dnes skusil napravit. Ale podarilo sa len trosku. Ved vonkajsi svet ma byt odrazom toho vnutorneho

...

Zena, ktorej krasu neodniesli ani roky, ktore ju uz delia od mladosti, sedi v kresle na terase svojho domceka. Hra na starej gitare akusi davnu melodiu a potichu spieva. Vedla nej lezi do klbka stoceny maly sivy psik.
Ten predosly, velky cierny, odpociva v kute zahrady.
Zena si velmi dobre pameta na chvile, ked na cerstvej hline nad pochovanym psim telom vyrastli nezvycajne - modre vlcie maky.
Akoby ju vtedy zasiahlo nieco, co nevie pomenovat. Najprv udiv, potom zvlastny nepokoj.
...
Podvecer sa pomaly meni na vecer.
Zena uz nehra, nespieva. Zamyslena sedi v kresle, hladka siveho psika - vlastne este len ani nie dvojrocne hrave stena.
Neklud, ktory citi za posledne roky, nie a nie pominut. Prave naopak. Stupnuje sa, a vo chvilach, kedy by rada zila pokojnym plynutim casu, jej neda oddychnut. Ani vecerne hudobne posedenia na terase uz nepomahaju.
Akoby nejaka nastojciva pripomienka, neurcitych tvarov, nejasnych voni, davnych zasunutych spomienok, sa predierala do vedomia. Nedokaze sa pred tym schovat.
Psik jej oblizne ruku, pozrie oddanym psim pohladom. Usmeje sa na neho, ale v tom usmeve je skryta aj ciara bolesti.
Rozhoduje sa.
Potichu a dlho.
Uz vie, co spravi.
Ide do izby, berie list papiera a pero. Vracia sa nazad na terasu, sada do kresla a pomaly, s povzdychom, sledovana skumavym pohladom siveho psika, zacina pisat dopis.
Bratovi, do mesta.
Ze ci by nechcel prist aj so zenou a detmi na nejaky cas byvat sem, do jej domceka. Ze o zahradu a o psika sa musi predsa niekto postarat. A ze detom prospeje tunajsi vzduch.
Kym ona bude na cestach.
Kam pojde, to este nevie.
Ale blizko to nebude.
A ani na kratko.
Ale to uz do listu bratovi nepise.

Rozdelenie

jednoty a ziva pamat krajiny zazrakov.

Konecne

viem, co mi pripominaju miestne stupy. Nie sachovych pesiakov, ako sa snazi presvedzit knizka - sprievodca.
Ale peciatky. Obrovske biele peciatky, rozsypane po krajine. Popadane asi z neba. Celkom by ma zaujimalo, co je na ich spodnej strane, keby ich nejaka velka ruka zodvihla zo zeme.
Mozno sa nimi peciatkuju ospravedl
nenky panubohu:
Boze, prosim ospravedln xxxxxx (meno podla potreby) ze chybal(a) na vyucovani, ked sa preberalo, ako neublizovat druhym bytostiam.
Bum, peciatka, list leti po nebeskej poste.
Boze, prosim ospravedln xxxxxx (meno podla potreby) ze chybal(a) na vyucovani, ked sa preberalo, ako sa nevyhybat zodpovednosti za svoje ciny.
Bum, peciatka, list leti po nebeskej poste.
Boze, prosim ospravedln xxxxxx (meno podla potreby) ze chybal(a) na vyucovani, ked sa preberalo, ako nemrhat laskou.
Bum, peciatka, list leti po nebeskej poste.
Atakdalej.
A mozno je to uplne inak.
Ziadne ospravedlnenky mu totiz nie su treba. Vidi az na dno duse, ktora byva cista. Konane zlo je len ludska vlastna nevedomost.
Ved ako sa spieva:
... nemusim sa bat
vstupit mozem iba bez mena
viem ze pred nim dusu neschovam ...

...

Onedlho po namalovani stoosmej Bielej Tary, nachadza stary lama maleho mniska vo svojej cele mrtveho.
Uz davnejsie si niektori vsimli, ze po namalovani kazdeho dalsieho obrazka sa mnisek straca. Akoby spriehladnieva. Akoby odchadzal po kuskoch do ineho sveta. Akoby z neho a z tohto sveta, nieco po kuskoch kamsi prechadzalo.
Len velke oci, do ktorych sa mu nikto neodvazil pozriet, cim dalej tym viac svietili.
Nieco spoza nich svietilo.
...
Stary lama sa nakloni, aby mu ich zatlacil.
Najprv sa na okamih do nich odvazi pozriet.
...
O tom, co v nich za ten bezacsovy okamih uvidel, kam az dovidel a co zazil a spoznal, nikdy nikomu nepovie.
Len ostatnym sa zda, akoby od toho dna este viac zostarol. Zhrbil sa a trosku zmensil. Ale pozornym neuslo, ze v tvari mu vidat svetlo a lahky usmev, aky predtym nemaval.
...
Na druhy den zodvihol mniskovo telo (ani sa necudoval, ze skoro nic nevazi) a odniesol ho do rokliny za klastorom.
V skalnej stene nasiel jaskynu, skor len vyklenok.
Mnisek v nej vyzeral len ako keby sa zamyslel. Alebo zaspal.
Lama zatarasil vchod velkym kamenom, okolo rozostavil niekolko mensich.
Medzi ne polozil olejovu lampicku.
Zapalil plamen.
Vo vecernom sere sa po skalach roztancovali mihotave tiene.
Na druhy den sa nikto nedivil, ze lampa stale svieti.
Nikto sa nedivil ani o tyzden.
Ved miestne hory su krajina plna zazrakov.
...
Sto osem podob Bielej Tary sa v klastore Rizong potichu pozera zo stien.
Maju cas. Vela casu.

Zvlastne

ako na mna posobi Leh teraz. Ako detska izba, plna vselijakych hraciek, ale prazdna, dieta sa kamsi stratilo. Dieta, ktore svojou hrou, svojim zivotom, dava hrackam vyznam, zmysel a vzajomne tajuplne dolezite suvislosti.
...
Jaj, a strachoval som sa zbytocne. Matej aj internetar mali svojim sposobom scasti pravdu - nic sa nestalo. No, aspon som presiel zase Himalajami a cestou co-to nafotil.

Mexicka

telenovela.
...
Jose a Chiquita sa po rokoch vztahu zase rozchadzaju. Spoluzitiu chyba iskra, asi. Jose je zdrveny, ale po chvili na sebe nenecha nic poznat.
Tajomny Immanuel, muz v pozadi, odkazuje Chiquite, ze ju miluje.
Chiquita stretava Ramireza, ktory sa nedavno vratil z krajskeho mesta. Pozyva ho na tequilu so zazvorom. Pri tretom pohari spolu planuju vylet na kukuricne polia v susednom okrese. Po siestej tequile a pol kile zazvoru sa Ramirez do Chiquity bezhlavo zamiluje. Chiquita sa tesi, pretoze ho v tej chvili miluje. Jose im zela vela stastia a pred Ramirezom sa zaprisahava, ze uz vobec netuzi po spoluziti s Chiquitou. Ramirez ziari od stastia, pretoze Chiquitu miluje.
Tajomny Immanuel, muz v pozadi, odkazuej Chiquite, ze ju stale miluje.
Chiquitu po jednej vasnivej noci s Ramirezom a kukuricnom vyvare a zazvore, prepadaju pochybnosti o svojich citoch k Ramirezovi. S pocitom viny a flasou tequily ide za Josem, kde zistuje, ze na ich roky spoluzitia nevie zabudnut. Jose ziari, pretoze ju miluje. Chiquita sa tesi, pretoze ho tiez miluje.
Ramirez nic netusi, tesi sa na slnecne kukuricne polia v susednom okrese, na dni s Chiquitou, pretoze ju miluje.
Tajomny Immanuel, muz v pozadi, posiela Chiquite odkaz, ze ju stale miluje.
Na vylete uprostred kukuricneho pola v susednom okrese sa Ramirez dozveda pravdu. Je zdrveny z nahleho konca moznosti sa rozdat, zasiahnuty pocitom vlastnej zbytocnosti, preto najprv prepada zufalstvu, nasledne prepada peyotlu a palenke z kukurice a nakoniec, to uz bez penazi, prepada mexicku pobocku State Bank of India, kde v prestrelke s ochrankou, s vykrikom Tare Om, Chiquita! tragicky hynie. Predtym este stiha sa pokusit Chiquite odkazat svoju biednu haciendu v Chihuahue, kde ona planuje zriadit vystavu pestovania kukurice.
Medzicasom Chiquita vola z kukuricneho pola Josemu, ten nasada na traktor s kosackou a priamou cestou kosi priesek doprostred pola susedneho okresu, az to iskri. Po zvitani odchadzaju vykosenym chodnikom domov. Chiquita sa zaprisahava, ze od Joseho neodide, snad ani keby susene burritos z neba padali.
Tajomny Immanuel, muz v pozadi, posiela Chiquite odkaz, ze ju stale miluje.

...

Chiquita sedi v prutenom kresle na terase svojho domu a hra na gitare akusi staru melodiu a potichu spieva. Pozera sa do malej zahrady, ktora sa kupe vo vecernej tme. Vedla kresla spi do klbka stoceny velky cierny pes.
Prsi velmi jemny dazd, kvapky zvlastne, akoby sucho suchocu v listoch stromov. Odniekial, nevedno odkial, vonia taco de harina.

...

Maly mnisek, bohviecia cerstva inkarnacia, vysoko hlboko v horach, v klastore Rizong, v ramci svojich budhistickych studii, k velkemu pocudovaniu vsetkych lamov, uz po stoosmy krat maluje na stenu Bielu Taru s neprehliadnutelne mexickymi crtami tvare.
Ani jeden lama sa mu pritom nepozrie do oci. Keby tak ale spravil, uvidel by nie detsku
nesmiernu dialku
a hlbku
a bolest
a slzy
a lasku
... a mozno, mozno aj nieco viac ...

V noci

je uz i v vsich slyset od upati skal hudbu. Na kamennych zdech v sinich klastera, z nichz opadala omitka nasakla vlhkem, se objevily podivuhodne fresky zaslych barev a nejasnych kontur. Prochazim se saly a snazim se je vylustit, ale vsechna znalost ikonografie je tu marna. Snad nejaci poblazneni a provincialne nezrucni davni maliri licili konec dnu, asi podle sv. Jana. Kupodivu, tehdejsi naivni predstavy a ucinky divu soucasne technologie nasi treti (ci uz zatim ctvrte?) vlny, se prilis nelisi.
Vychazim ven, sednu si ve vratech na patnik, z nehoz vystupovali do sedla opati a divam se do slunce.

Nikdo nevi co prijde.

(E. Bondy, Udoli)

Koho

by to napadlo, zobrat so sebou na ulicu kralika. A ponukat fotky. Zaklinaca hadov som odignoroval, ale rabbitovi neslo odolat.
...
Maybe they enjoy each other so much, that she forgot to send you a message saying she is OK... snazil sa vtipkovat internetar a predavac listkov v jednej osobe po tom, ako som mu pozical slnecne okuliare. Stacil ale jediny pohlad na mna a prestal vtipkovat. A predal mi listok do Lehu na dnesnu noc za skutocnu cenu. Polovicnu.
...
Sadhu cely den namotaval a namotaval vlnu. Potom si vlnenym dvojvlaknom sil tasku.
...
Tetris s debnickami jablk. Nevirtualna hra na nakladiaku.
A preteky bicykov. Umelohmotnych.
...
A ňamky (namkeen) - ponukane tak pekne nedavno - sa stale neodvazujem si kupit - sam ... Namiesto toho nocne obrazky.

Kto

v tom nevidi afghanskeho chrta, tak ... tak ho v tom proste nevidi. Alebo mozno pudla. A mozno nic.

Zopar

vecernych... Termalne kupalisko Vasist (kam sa hrabe Besenova) a vyhlad z neho ...

Zopar

na dnesny den. O tom ako schnu jablcka jesenne, ako sa perie male velke pradlo, alebo ako sa mi kruti svet. Potichu a pomaly. A ako sa zne trava a ako sa tancuje na stole.

Hory

vsade okolo, tolko prepotrebny klud, ticho. Cakanie na novinky po sprave, ze let Dili - Leh bol zruseny kvoli pocasiu v ten den rozluckovy. Zatial ticho - mozno isli busom do Kathmandu namiesto letu do Ladaku, ja nie, ja som nemohol, tam pojdem az s niekym kto ma bude mat rad - rad naozaj, nie len kratkych par dni.
Na tretom obrazku buchanie do spiny, to v spodnej casti uderu, v hornej - len nahodna pozicia nicnetusiaceho chlapa.
...

Dobro a zlo vo svete zapasi ako obycajne
da sa o tom precitat v novinach.
Ma napadlo, ze proti zlu sa neda bojovat
lebo ked sa zacne, zmeni sa to na jeho odraz -
na zlo... Zlo sa da len prijimat, rozpustat
vtedy sa meni, vlastne nemeni, straca
Asi je to hlupost, ale odraza to moju naladu -
Rezignacia
...
Prazdnota
nevedno co je pad a co let
a ci vobec je nejaky pohyb

nikde ani naznak nicoho
ani chvost oranzovej mackomysi
sa nepohne vo vzduchu
ktovie ci je vzduch
okolo
ci je dychanie
ci je vobec nieco
zamatovocierne objatie
take ine od skonceneho
...
Stale si objednavam zemiakovu kasu
so syrom rozpustenym navrchu
a nestiham sa cudovat, preco
ten syr zostava
nikto z neho neodjeda
uz
...
Tvoj dych som nepocul
tisicky rokov
dlho som nepocul
vonu tvojich krokov -
akysi Maok obcas hra
a to je dobre -
aspon nieco odmeriava cas

... It's

terrible! Terrible situation, odplul si riksiak do tmy noci, ked ma dostatocne dlho vyspovedal o dovodoch polnocnej okruznej jazdy na letisko, a ze preco nazad na Paharganj vezie mna, v stave neradostnom.
Crazy! No good, letela dalsia slina.
So what are you going to do now? bol zvedavy.
... mmm ... I don't know ... maybe going somewhere ... anywhere ...
Crazy! No good situation, man, zopakoval len, snaziac sa pochopit ako je to mozne a dokonca v nasich koncinach bezne. Not possible here. Europe crazy - no respect, no love. Are you going to find another girlfriend? You cannot live without woman. No man can. No woman no life!
... well ... hmm ... it's not so easy ... I love her ... not possible to find another one while I love ...
I see you have big heart for her, man! You have big heart, I tell you! zavolal a dupol na pedal, preradil, zatrubil...
... mhmmm ... well ... maybe i have ... maybe not ... but ... anyway ... it does not help to make things with her better ... love never helped before ... maybe there's no love in the world ...
Chvila ticha...
...
Do you believe in God? spytal sa necakane, inym hlasom
...
... well ... hmmm ... in my heart ... yes ...
...
Then don't worry my friend. povedal potichu, akoby sam sebe... Trust me. God is watching everything, everyone. Don't be afraid.
Otocil sa dozadu. Pozeral sa na mna. Dlho, velmi dlho, dival sa mi do oci.
Potom sa usmial.
...
Az neskor som si uvedomil, ze pritom stale soferoval, zakruty, krizovatky...

Riksiaci

v dazdi. Ano, Maciej's inspirational particle hit me in the rain. A od pozajtra ... ina rozpravka.

Zlozita

dopravna situacia uprostred Himalaji pod sedlom Baralaca La...

Pribeh

z Ladaku, farebny, zial neuskutocneny. Boze ... tu by sa milovalo, zblizovalo, poznavalo, darovalo prijimalo. Ale staci aby zafukal z dialky vietor a z pribehu je obrazkova hrbka na kameni, rozfukana do nikam...

Ladak

v miestach bez masovych zajazdov turistickych. Klud ticho a pohoda.

A vedla

nadvoria, schovany pod strechou... ten, ktory pride, ked bude dobre. Alebo vtedy bude dobre, ked pride? Maitreja...

Tance

Cham v klastore Thikse... Pekne boli...

A mala

pohladnica, vsetkym, k pomaly sa bliziacemu predcasnemu koncu spolocneho vyletu... Udolie Hemis...

Trojkombinacia

dnesna: Thak-Tok, Chemrey a Hemis. Cim odlahlejsi klastor, tym silnejsie v nom nieco citit.
A poznatok dnesneho dna - nech ziju taxiky a nech sa nezopakuje navsteva u miestneho politika, ktoreho zakriknuta zena bola najsympatickejsou obyvatelkou jeho domu.