piatok, septembra 28, 2007

Ziju...

... a uz chodia do skoly ...
Dimpal
Deviani
Stania
Parvin ...
... a tesia sa ... aj z pexies a omalovaniek ... aj z Niquitinych pasteliek a farebnych kried ... hry sa deju ...

... a len co mi trosku uschnu oci (tentokrat od radosti, takej vzacnej za uz tak dlhy cas), tak napisem viac ...
...

Napriklad o tom, ze aspon Kalga zostava ostrovcekom bezo zmien. Ze prapodivnost sveta sa zastavila par krokov od prveho domu na utese - pod utesom pod svahom sa stale stavia obrovska priehrada, vrcia stroje, je bordel, hluk. Hore na hrane utesu - styri kroky - a zrazu iny svet. Usmieva sa samotna Parvati. Vsetci tolkienisti sveta by sem mali ist na exkurziu, nech vidia, ako funguje Melianin pas ... alebo nieco na ten sposob ... Skoda len, ze deti su posielane do skoly pod hranicu ... do plechovej budky, s vyhladom na stavenisko ... a tak sa len podvecer vracaju do kuzla a do rozpravky ...
V Kalge sa naozaj nic podstatne nepokazilo. Len dedinsky biliard - rozbili sa gule, a internet (pisem z Kasolu). A to je proti tomu, co sa zvykne tak lahko kazit vo vonkajsom svete, uuplna malina.
A mna caka par dni este vyssie, v horucej vode Khirgangy, bez spojenia so svetom. Aspon si oddychnu oci pozeracie neschnuce, prsty pisacie nedotykacie...

streda, septembra 26, 2007

Vasistske

pracovne nasadenie. A oddych. A deti. A pre mna koniec oddychu, zajtra mizim zo sisnuteho Vasistu prec. A s Immou sme (nie, nevola sa Chiquita, to by bola velka nahoda, smiala sa na tom, ze jedine zenske spanielske meno, ktore poznam je Chiquita - a vraj to ani nie je meno, a ja som si spomenul, ze to poznam nie z Abba song, ale z debniciek od bananov, ako logo) sa zhodli na tom, ze este dva dni tu vo vasistskej prapodivnosti , a asi by sme zacali denne hulit. Ako jeden typ, ktory tu bol k videniu uz pred mesiacom, ako aj teraz.
...
Zistil som, ze hore, v Ladaku - bolo vsetko skutocnejsie. Ostrejsie. Vnimane plnsie. Kazda zakruta cesty, kazdy strom, kazdy jarok medzi polickami. Utkvelo v pamati. Kazdy den, slnko, vietor. Klastor, obrazok. Biela peciatka. Asi preto, lebo v pustatine piesku strku, medzi skalami, kazdy predmet kazdy podnet vynikne. Je vynimocny, zapametany. Tu dole je prilis vela podnetov. Prilis vela stromov, ludi, voni, vody, zivota...
Predel je v sedle Baralaca La... Kto neveri, nech tam bezi.
Jedine, co po opusteni Ladaku nestraca na ostrosti, je to, s cim som sem prisiel. A s cim aj odidem. Nezavisle na tom, ako dlho tu v Hindu budem...

utorok, septembra 25, 2007

Rozmyslal

som, po tom ako mi bolo povedane, ze osamote je silnejsie vnimanie, krasne zazitky. A po tom, ako mi prisiel mail, ze mozno staci sa kochat vnemami bez cloveka, ktory tymi vnemami zije, ci to staci. Mne nestaci. Zazitkov osamote mam dost - za posledny vylet. Vtedy som sem siel sam dobrovolne, vo vnutri som mal radost a zvedavost, ktora sa na vylete dostala na povrch. Teraz je to presne naopak.
A najme - byt niekde s niekym, komu svietia oci z toho co vidi, pretoze tym zije a pozna to, a byt niekde a vidiet nieco o com som si len precital v knizke - je ukrutny rozdiel. Peknych par urovni vnimania. Asi ako precitat si o tancovani a vidiet niekoho s chutou tancovat. Alebo precitat si knizku o batikovani a malovani a vidiet niekoho s chutou pracovat. Ked z niekoho ziari vnutorna radost, pretoze niecim zije, radost ktoru nezatienia ani momentalne zle chvile - to vidiet a zdielat, hoci aj v tych zlych chvilach stoji za to. Vidiet na chvilu skutocny svet niekoho ineho ocami.
A je este jeden rozdiel... Ako medzi precitat si knizku o tancovani a vidiet niekoho tancovat, je dalsi stupen - sam tancovat.
A je este jeden rozdiel...
Ako medzi vidiet niekoho tancovat a tancovat ... dalej je ... tancovat s niekym, s laskou...
Nie, nechcem tym povedat, ze sa dam na budhizmus, aby mi svietili oci v ladackej krajine, vyssou urovnou nez beznemu turistovi, ani ze sa dam na tance...
Chcem tym povedat, ze mi chyba. Aj krajina, aj ta, co jej v nej svietili oci.

pondelok, septembra 24, 2007

Ale

podarilo sa mu zlomit dva listy perovania. Najprv vsetky listy zviazal snurkou od topanok, za asistencie svojich pomocnikov. Potom motuzom. Nakoniec cimsi na pohlad velmi pevnym. Ale ked sme stale zvonili ako rebrinak v case morovej epidemie, tak v Keylongu vybavil nahradne auto. A tak sme prisli az pred deviatou. Sranda, normalne mam chut tu cestu ist este aspon raz.

Tak

uz si si nasiel novu priatelku? hlaholil uz od dveri a spiklenecky zmurkal vasistsky internetar po tom, ako som v noci s mladou spanielskou dievcinou vosiel do jeho internetarne. Ta tvoja byvala vcera vecer odisla do Dharamsaly, kupovala tu dva listky na autobus - dodal tonom agenta StB, cakajuc, ze sa mi zavdaci - aj zmurkavym zelanim krajsich chvil aj tajnou spravou o presune cudzieho vojska. Minule som ho obdaroval takym pohladom, ze si sadol do kuta a predal mi listok so zlavou. Po dnesnom pohlade ma uz asi nacisto prestane mat rad.
Ale aspon viem, v ktorych koncinach si ju mam predsta
vovat, ked na nu myslim.
...
Spanielska dievcina bola moja spolucestu
juca z Lehu do Manali, peknych par hodin sme sa tlacili vedla sofera na jedenapol sedadle v miestnej predstave o tom, ako vyzera dzip. Sofer tak uhanal a nevynechal jedinu skratku, az to vyzeralo, ze sa cesta preje v rekordnom case, ze v Manali budeme uz o stvrtej poobede. Ale...

Bezprizorny

pes na modrom pozadi...

nedeľa, septembra 23, 2007

Hore

nasnezilo, sranda, priesmyky zavalilo. Sa tesim na prejazd dzipom skrz Himalaje, ktory zacne dnes v noci. Bude pekna zabava. Ak vobec zacne.
...
A objavil som, ze kadekde kadekto na kadekoho caka, kadekto kadekomu chyba. A napadlo ma, ze tato moderna hracka, blogomania, je ako srdcova vylevka. Pre srdcia ludi, ktori su uz asi tak priesvitni, ze ich malokto vnima. Mozno. A tak pisu do stroja. No, vlastne, zda sa, ze ich nevnimaju najme tie bytôstky, ktore ti polopriehladni ludia miluju. A zda sa mi tiez, akoby kazdym clankom, kazdym vykrikom, z nich nieco odchadzalo, po kuskoch, mozno tym tichym pisanim este viac spriehladnievaju. Kolko clankov sa da vydrzat a nestratit sa? Nestratit zivot - v sebe lasku? Sto osem?

sobota, septembra 22, 2007

Leh

z vysky styri kilometre (nad morom). Prevysenim len pol kilometra. Po cikcakavom chodniku v skalnom svahu, nieco ako chodnik od Popradskeho Plesa na Ostrvu. A hore klud a pohoda. Ticho a slnko. Obacs mrak. A miesto na milovanie ako stvorene.
A dnes ziadna rozpravka - dostal som liecivy mail z africkej nemocnice, alebo aspon ociotvaraci alebo aspon ako Uvod do Reality sluziaci. S naznacenou vysvetlivkou preco asi sa tak zas stalo to, co sa stalo. Dak.
Jaj, a nasiel som bonsaj v skalach.
Iba odfotil.
Casy nadseneho rylovania su uz prec.

piatok, septembra 21, 2007

Dvanastrocna

Pema pozorne, kusok po kusku, zameta dvor. Musi byt cisty, bez prachu, cistejsi nez po beznom zametani. Uroda marhul je tento rok bohata, a tie, ktore sa nezmestia na strechu, sa budu susit na kamennej dlazbe dvora.
Ale komu by sa chcelo zametat cely dvor naraz. Najme ked je krasny slnecny den. Len co pozameta polovicu, zahodi metlu a zapiska na prsty. Je na to hrda, nikto z dediny to nedokaze. Spod schodov vybehne maly cierny psik a rovno cez pozametanu polovicu uhana k Peme. V behu jej chnapne po nohavici, radostne vrti chvostom. Pema sa po nom ozenie, netrafi, ale to nevadi - smeje sa a nedokaze sa na neho nahnevat.
Sadnu si spolu do tiena na terasu. Pema rozmysla, co s nacatym dnom. Mysli pritom na Tasiho, chlapca so smiesnymi svetlymi ocami, ake tu v dedine nikto nema.
Dobre si pameta na jeden den spred roka, ked vsetci mali plno prace v case zatvy na poliach, ako ju Tasiho mama poprosila, ci by jej nedala par dni pozor na chlapca. Ze lezi so zlou horuckou v dome, a ze ak by sa mu pohorsilo, nech ho zabali do mokrej deky a pribehne to povedat na pole. Ze ak moze, nech pride uz doobedu, lebo ona s otcom musia ist pracovat uz zavcas rana.
V ten den uvidela Tasiho prvy krat. Lezal bledy v kute v posteli, a vlastne ju ani nevnimal, ked prisla. Vtedy ju zaplavila vlna pre nu noveho pocitu. Akoby sa v nej vo vnutri nieco pohlo, uvolnilo cestu nezvyklemu sucitu. Pocitu potreby nejak pomoct. Rozdat sa. Pocitu spoluucasti, nehy, ktory sa rozlieval celym jej telom. Rozochvelo ju to tak, az jej na rukach vyskocili zimomriavky, zvnutra ju to steklilo na dlaniach.
V nahlom napade pohladila Tasiho po vlasoch. Trhol sebou v polospanku a po chvili sa jej zdalo, akoby sa uvolnil. Akoby hlboko a pokojne zaspal.
Na druhy den jej Tasiho mama odkazala, ze dnes uz nemusi prist, ze Tasi je napodiv bez horucky. Ajtak prisla. Iba pozriet, zo zvedavosti. Odvtedy sa spolu obcas chodia hravat.
Aj dnes, rozmysla, ze by mohli ist.
Rozmysla nad terasovymi polickami s jacmenom, hore v udoli nad dedinou - tam sa dobre beha pomedzi kamenne muriky teras, clapka v zavlazovacich jarkoch - skvele miesto na hry na nahanacku. Skoda len, ze s Tasim sa na nahanacku hrat nemoze. Neda sa. Mozno by mohli ist trosku vyssie, tam kde na jednej polnej terase pestuje ucitel tu divnu vysoku travu z cudziny -
maize ju vola, ci ako... Mohli by sa v nej skusit hrat na skryvacku. Mozno sa to bude dat. Uvidi. Bude sa snazit vidiet, ani raz nezavrie oci - nebude podvadzat.
A mozno jej Tasi znova, ako pred rokom - tomu sa vtedy velmi cudovala, lebo to nie je tunajsim zvykom - odtrhne pri chodniku a da do vlasov zopar modrych kvetov vlcich makov.
Hej, uz sa rozhodla.
Pojde po Tasiho a skusia sa v ucitelovom kukuricnom poli zahrat na skryvacku.
A ani dnes este nikomu nepovie, ze od narodenia slepy Tasi, ked su spolu, dokaze vidiet svet jej ocami.

štvrtok, septembra 20, 2007

Dnesna

obrazkova uroda. A kto ma rad symboly, tak na jednej lesklej stene ich je osem. Auspicious, vraj. Jaj, a ...

...

Lama, stary tak, ze mu na usiach rastu riedke biele chlpy, sklada zo steny dlhy zaves. Leto sa davno skoncilo, je po obdobi, ked do klastora chodia ludia z daleka - turisti. Nik cudzi uz tento rok nepride sem, vysoko do hor, a tak sa mozu odhalit skryte tajomstva.
Sto osem podob Bielej Tary namalovanych na steny nadvoria nie podla zauzivanych pravidiel, znova slobodne pozera na svet.
Na ceste v dialke, ktora sa v cistom vzduchu zda na dosah ruky, vidia malu postavicku. Stupa pomaly ku klastoru. Je len cas obeda, ale kym sem pride, bude takmer podvecer.
Lama sa nakloni z terasy, no stare oci mu nedovolia rozoznat viac, nez nejasnu, rozmazanu bodku.
Ale aj tak vie, co ho dnes caka.
Pozameta kamenne nadvorie s malbami na stenach, vovnutri v malej svatyni doplni olej do lamp a posadi sa do tiena.
Ma este cas.
Trochu casu.
...
Zena prichadza pod skalny ostroh, na ktorom je prilepeny klastor. Kolky uz za tie roky na cestach? Je unavena, ved takto uprostred jesene tu nefunguje doprava, dokonca aj zopar prenaji
matelov nakladnych somarov odmietavo krutilo hlavami, krajina je napohlad vyludnena. A tak si svoje veci nesia sama, peso. Nema toho sice vela, no tu, vysoko v horach, vsetko vazi dvakrat viac.
Pomaly stupa po strmych schodoch pomedzi biele domceky mnichov, hore na vrchol kopca, do klastora. Tu dole nikoho niet, ale tam, na vrchole, snad niekto bude a aspon ju niekde necha prespat. Mozno da aj najest.
Vlastne ani nevie, preco odbocila z hlavneho udolia to tohto bocneho. Ani nie preto, ze v nom v dialke zbadala klastor. Ved takych uz bolo... Mozno len kratky popud, nahly pocit akoby davnych voni, neurcitych tvarov ju prinutil zist z hlavnej cesty a vydat sa hore udolim.
Tak, a teraz je tu, pokusi sa v klastore preckat noc, a ak bude od koho, aj vypytat trocha jedla.
...
Vchadza na nadvorie na vrchole kopca a ... nevladze sa pohnut. Nie, nevnima uz unavu, nevnima vlastne nic, s cim sem prisla.
Zo stien na nu pozera sto osem jej vlastnych zivotov, vidia ju a ona vidi do nich. Zrazu si na vsetko spomina. Vsetko spoznava, kazdu svoju myslienku, kazdy cin. Vidi vsetky suvislosti, ako boli votkane do zitia sveta. V tichom nahlom okamihu vsetkemu rozumie, celemu bytiu, bez slov, len ako cire vedomie. Alajavidznanam by povedali mnisi vela kilometrov na juh odtialto.
Lama sediaci v kute nehovori nic. Tvar mu ziari a potichu pozoruje, ako zenu zaplavuje vlna poznania. Sucitu. Sucitu so vsetkym, co doteraz spoznala, nesmiernu lasku ku vsetkym, koho doteraz stretla. Laska nou prenika a ona ju s pokorou prijima. Rozdava. Vo vsetkych podobach. A do vedomia sa tisne nieco, co v ludskej reci nevie pomenovat. Place, a pritom je naozaj stastna. Cas sa pre nu stratil.
...
Nedaleko v rokline, medzi kamenmi pred vyklenkom v skalnej stene, nahle zhasina olejova lampa. Tancujuce tiene miznu, slobodne odlietaju prec, do tmy.
...
Nevnima, kedy prisla noc. Zato citi, ako k nech prichadza stary lama a cez plecia jej prehadzuje teplu deku.
Stoja v noci na nadvori a dokonale poznaju to, co rozpravaju namalovane obrazky. Vidia tam, skadial pozeral ten, co mu svietili oci.
Rano sa nikto nedivi, ze lamova cela je prazdna. A takou uz aj navzdy zostane. Nikto sa nedivi ani pohodenej deke v kute nadvoria.
...
Stary sivy pes (ešte nevie, že raz bude sivý a starý) sa zobudza z nekludneho sna. Cely zmateny vstava na nohy a pomaly, s namahou sa ide napit z misky. Nechape, preco pred chvilou na neho vo sne pozeralo zo steny sto devat bledych tvari, ktore akoby si odniekial, z davnej minulosti, neurcito pamatal. Nerozumie preco ho vo sne zaplavil pocit, ktory predtym nezazil, ktory nevie ani pomenovat - bude musiet vymysliet v psej reci slovo pre sucit, pokoru a lasku. Zamyslene sa poskrabe zadnou labou. Zadychany sa zvali - lepsie sa mu lezi nez stoji.
Nicomu z dnesnej noci nerozumie.
Ale netrapi ho to.
Ved on je len stary, sivy pes.