Ráno v horách

Veľkého Raja - nie toho nášho vodo
pádového - začalo plniť sľub nočný počas veľkej búrky daný - a pokúšalo sa čarovať farby-

A čo bolo

ďalej, až do rána? Ťažko povedať - hopkajúce tanečnice a tanečníci kamsi ulietali, až načisto uleteli, sú nepotvrdené správy, že niektorí až do iného vesmíru...
:)

Kúzla

a čary v stratenom údolí ohlasoval jeden oznam obrázkový s vílou či elficou zjavne hudobne nadanou ...
A skutočnosť na mieste, v stratenom údolí - do rúk a do náručia vzali situáciu po zotmení asi vodné víly - nechali len na pár minút mesiac do údolia nakuknúť a potom spustili tanec vodný kvapkajúci ...
A možno to bolo úplne inak :)

Jaj a

Magda, ďak za kávu... Trocha som ti z nej, pri skoncovaní s kari érou, rozsypal... A kým prídeš z dnešnej jahodárňovej smeny, tak ju rozfúka vietor a odnesú mravce. A v Hindustáne ti kúpim, ako náhradu takú, že až :)

The end

of my packhouse career, alebo Koniec mojej jahodárňovej éry s príchuťou kari. Nie, v tejto fotke naozaj nie je iný ani skrytý význam, je to koniec koncov len koniec - a zvýšili mi rekvizity z dávnejších nápadov. Tak nech zmizne a odzajtra - nech sa stane minulosťou.

A tak

som len šiel von sa trošku osprchovať a zaprieť dvere - tou palicou, čo je na spodnom obrázku, aby nepresakovalo až tak veľmi, ale aby presakovalo iba trošku.
No a pri tom sprchovaní som si zase spomenul na Bondyho slová - ževraj
Tak velkou žhavou sprchu nemáš ani ty, Onassisi - stějně jsi jenom Kennedyovská prašivina...
:)

Trošku

dnes pršalo. A natieklo do obývačky. A vyplo elektriku v celej Broadway.
A na dlho. Na pár hodín. Až som sa musel zamyslieť, že ako som na elektrike závislý. Namiesto maľovania (digitálne) fotím. Namiesto hrania na hociaký nástroj počúvam hudbu na CD. Namiesto milovania mailujem. Namiesto ...

A keď

ani šarkan nechce lietať, tak sa treba prispôsobiť. Nelietal, zbalili sme ho. Darmo sme štartovali. Čakali sme. Radšej. Nefúkalo totiž.
Všetko má svoj čas. A raz, snáď vietor prinesie zmenu, lietajúce výšky, čerstvé pocity, nielen začiatky, ale aj ... trvalé výlety ... dobrovoľne a s radosťou spoločné ... bez "a kde sa píše že musím" pocitu ... lebo nič nemusíme ... len to, čo chceme ... to, čo dokážeme chcieť ... čo okolnosti dovolia?
Chceme?
Zafúka?
Budeme chcieť?
Lietať...
... tak prapodivne - do iných svetov - vysoko?

No žiaľ

toto nie je Hilltop 2005 festival plný radosti, aj keď istá podoba tu je... Je to Cleeve Hill 2006, pri západe slnka, pár týždňov pred mojím navždy odchodom z druhého výletu do Ostrovnej Krajiny... A bez vnútornej radosti spred roka na Lipovci, aj keď navonok sa obrázok veľmi podobá - lietajúci tanier a západ slnka ... a znovu bez teba ... tentokrát žiaľ hlbšie...

Únik

z krízy obrázkovacej písmenovej a čojaviemakej ešte - postavením sveta na hlavu? Postavením sa na hlavu? Roztočením do červenej vývrtky?

Nech je hocičo, len nie prítomný stav, ktorý je už ako bezhraničná únava.
Únik z únavy? Akej?
Únavy z hľadania domova, ktorý je ešte stále nenájdený - ako mi raz do knižky Údolí napísala na prvú stranu jedna dávna Lu?
Ževraj aby som sa vždy musel vrátiť do svojho údolia, ktoré som ešte ani presne nenašiel, ale v Umbrellande to proste nebude. A ja ho tu na upršanom Ostrove ani nehľadám - vlastne po pocite spred roka, že som svoj živý domov konečne našiel, už vôbec nič nehľadám. Aj keď ten stav bezdomového prázdna strašne unavuje.

Alebo únik z takej únavy, ako píše znova spomínaný Bondy ?

... Všichni jsme unaveni. Po neustále obnovovaných pokusech minulého století najít, vymyslet, dosadit, vyexperimentovat nějaké lidské společenské zřízení, pokusech, jež jak je známo vesměs skončily porážkou často dost tragickou a někdy přímo spektakulární ...
... v metropolích a v hustě obydlených krajích se projevuje tato únava ve spektru od letargie až po oddávání se nejvulgárnějším radovánkám, jež zábavní průmysl poskytuje každý rok nové a nové, ale už bez vynalézavosti, neboť i možnosti zábavy jsou limitované ...
... všeobecně ale vrhá únava nás všechny, co na naší planetě dnes žijeme, do apatie, která citlivými lidmi může být pociťována dokonce jako beznadějnost. Beznadějné odsouzení ke snášení stavu, v němž zřetelně není nic inspirujícího a podněcujícího a který svou nezastíranou nelidskostí člověka uráží - a zbavuje schopnosti pociťovat štěstí. Každý jen na krátký moment v životě náznak štěstí zažije za mladých let při prvních erotických vzrušeních, déle je možno si ho podržet v alkoholu a drogách, které se tedy taky se samozřejmým způsobem staly běžným konzumem. Nic proti alkoholu a drogám, jenže je známo, že většinou vedou k oblbujícímu návyku a ke zlhostejnění vůči všemu ostatnímu a stanou se samoúčelem, lékem, který jen tlumí vědomí hlubokého nedostatku, lékem, bez něhož by byla pociťována palčivá bolest - a nač chtít pociťovat bolest ve světě, v němž nelze o nic usilovat, jež je nutno je pasivně snášet po tu předlouhou dobu průměrných 75 let (na mnohých kontinentech prý podstatně kratší, u nás, bohužel, takhle dlouhou) ...

... je čas zmiznúť z Ostrova a z baliarne :)

Škoda, že letenku domov mám kúpenú na dátum až za tak dlhú dobu.
Domov?
Škoda ešte väčšia, že vlastne neviem, kam to - domov - vlastne je. Domov robia ľudia, pre mňa jeden konkrétny človek, nie miesto. Takteda - napíšem radšej - letenku z ostrova na východ.
A ak jeden človek nenahraditeľný bude aj ďalej stáť len o trojité prázdne "Nič odo mňa", tak ešte jednu letenku. Ešte viac na východ. A potom?

... Vycházím ven, sednu si ve vratech na patník, z něhož vystupovali do sedla opati, a dívám se do slunce.
Nikdo neví, co přijde.

Kríza ...

... ako som sa vrátil z dovolenky nazad na Ostrov - prestali na mňa skákať obrázky. A aj sem na stránku ...
A ružovým bicyklom - maskovanou túžbou odviezť sa do lepšej reality - to nenapravím ... navyše je to už tretí obrázok za zebou do ružova ... chcelo by to zmenu - nie vo farbe, ale skôr v mojich whereabouts. Veď aj chystám veľý projekt - a ak vyjde, to bude na blogu veselo. Možno aj vo mne ... trošku.

Sto múch !

spievajúcich hrajúcich
Obrázok sa mi podobá na originál stomuchací, aj keď slečne chýbajú tykadlá. A koncert dávny zimný bol pekný, nie osamote zažitý...

Prechod

inam, do príslovečného iného sveta, tentokrát ružový. Videný v Bystrici, v dome, kde je krčma, v ktorej bolo v zime ...

A toto

je iná realita, pri inej stene, ešte v Štiavnici. Spútanie svetlom, vyžarovanie sily, strácanie jasu... Strácanie sa. Zmenšovanie.
Ľudia mi vravia, že sa zmenšujem. A je to pravda. Prvýkrát som si to uvedomil, keď som po pol roku zbadal doma Zuzku - zdala si sa mi vyššia než si bola v zime. A keď som sa po týždni vrátil na Ostrov, tak aj Magda bola vyššia. A najme - Matej - vo februári sme sa merali, bol som o dva centimetre vyšší. Teraz som o dobré tri centimetre nižší - nemohol si to nevšimnúť, a hneď mi to povedal...
Ktovie čo sa deje.

Prečo

si všade nosím so sebou tvoj tieň ?
...Tvoje svetlo

Nie, toto nie je Photoshop, toto je realita, pri stene pri Internet café Immedia Net, na námestí v Bystrici, pár chvíľ pred tým, ako som ťa na tri sekundy na tri večnosti stretol a povedal ti ahoj na rozlúčku pred ďalším mojím odchodom útekom na Ostrov...

A tak

Šiva tancoval jeho vesmírny tanec
tentokrát bez svojej ženy
Párvatí,
ktorá kdesi na dlhej dovolenke
si vychutnáva pocit novej slobody
slobody ktorú nikdy
nikdy
nestratila

Videl som zvuk

schody z rytmov zamrznutých v pohybe
vo vzduchu noci
cestu do pekla aj
do raja
začal sa tanec
je na každého vôli
kam sa rozbehne
slobodne

živá síla uvnitř mýho těla

Videl som neznáme

kvety svietiť na cudzích planétach, kde keď zapadá slnko možno niekto posúva stoličku aby stále
videl

vedel

Videl som vysoké

vlny aj tenké siete
more ako hudbu
ktoré má v sebe všetky sny
a dotýka sa ich

Svet

sa rozpadol zo známych tvarov, poskladal sa do žiarivých ciest v nekonečnej zložitosti a prapodivnej kráse