Tváre

poza školu

Stena

kde každý každého strááášne miluje. Majušku z Brestován nevynímajúc (sa má).
Nie, nič som tam nedopísal.

Čajucinácie

Biodiverzita

na Klopačke. Noc plná všakovakých životných foriem.

Kto

nebol na Klopačke včera, tak iba neuvidel obrázky. Ale kto na Klopačke nebude dnes, tak ... má proste smolu.

Po

štvrť roku. Stále sú. Trošku potrhané, ale sú.

A majú čas. Aj vietor, priestor, farby a zmysel.

Čakanie...

... celkom šok, zistiť, medzi riadkami, že čakanie môže mať zmysel. Aj po desiatich rokoch. Že keby sa čakalo, keby sa chcelo, tak možno by teraz bolo prečo, možno by bolo z čoho. Stratená a nájdená cesta.
Tak nech je mi to ponaučením pre iné čakanie, terajšie. Pre také nenástojčivé, tiché. Kľudne aj dlhé. Veď nie je čo stratiť. Času je dosť, aj 108 tvárí a pole vlčích makov to povedalo. Čakanie, tentokrát s nesmierne jasným vedomím že má zmysel. A že zatiaľ je z čoho. Keby sa chcelo. Obidvom.

Tak ...

... a jedny obrázky sa nahradili inými. Aká jednoduchá býva výmena, keď ide len o pár fotiek.

...

A - nie, tentokrát na rozdiel od námestia, to nie je fikcia.

Klopačkou

sa niečo šíri ... pokus o šesť krúžkov a kačičku čo nimi prepláva :)

Ak

líška vie čo chce, tak poprosí. A zvedavý výletník z malej planéty rád jej prosbu splní. Aj keď sa najprv tvári, že má málo času. A tiež sa nechá skrotiť. Veď inak to ani nejde.

A ak ona si za tým čo ho poprosila stojí, tak vznikne príbeh veľký, na rôznych miestach v mnohých odrazoch zapísaný, nájdený. Taký, ktorý stojí za to čítať, žiť.

...

Ale čo s príbehom bez líšky ?

Keď

je aj vode zima ... a schováva sa za všelijaké tvary ... Vtedy slnko vymyslí prepotrebné teplo ...

Cesta

pokojného bojovníka by sa to volalo, keby som chcel pripomínať jednej dávnej žene jednu dávnu knižku.
Ale nechcem.
Ako išlo srdce na vandrovku by sa to volalo, keby som chcel byť skryte patetický, schovaný za názov rozprávky.
Ale nechcem.
Nangpa La by sa to volalo, keby som chcel byť nemiestne cynický.
Ale to vôbec nechcem.
A tak sa to volá čiara na snehu. Od Tatier po Poľanu. Lebo ju chcem.

Je naděje

v těle nového dne,
odkud plyne světlo do slunce,
je naděje v pohybu nového dne,
dokud teče světlo ze slunce ...
Světlo se chvěje než zmizí
to světlo klouže po tváři,
teče kůží,
mění se v krev,
v bušení srdce
mění se
ve výdech

svítání

by som si počul Monikinu pesničku, keby
som si ju pred nedávnom nezmazal ...