Stúpanie

hore na horu je ktovie prečo také obľúbené. Veď - keď sa to vezme neosobne - tak je to len a len námaha, drina a zbytočná. Zima a riedky vzduch, a nekonečné kroky, lano v snehu ktoré keď sa pohne tak ohlasuje koniec oddychu, je čas ísť. No ale keď sa to vezme osobne - tak je to taká zmenšenina života. Začína sa kdesi v dole, vysoko nad hlavou je prísľub iného sveta. Krok za krokom sa blížime k vysnívanému cieľu, na ceste stretávame - pomoc aj nemoc. A potom, tam na samom konci, na samom vrchu - by mala prísť dlho očakávaná chvíľka extázy, uvoľnenie vedomia, prelet niekam - inam. Možno v živote to tak je, možno ta tak bude, no medzi duševným stúpaním a do kopca šlapaním je jeden rozdiel ... Na vrchole kopca po okamihu splynutia príde - realita. Otočka a návrat. Koniec tripu lsd. Výstup na horu je - je taká demoverzia duchovného prerodenia počas skutočného života :)