streda, novembra 28, 2007

Ale

aspoň som zas navštívil Hafo City.
A dokonca dennou hodinou. Zaliate svetlom, farebným, nie sivým. Macieju, toto je Wawel Morawianski :)
...
a napadlo ma ...

... je tak skutočná, že je až priehľadná. Preto ju takmer nevidno. A kto ju zahliadne, väčšinou ju uvidí len obyčajnú, akoby iná nebola. Ale ona je, a nepotrebuje byť videná. Je ozajstná a tak je všade. Aj bez svojho obrazu. Keď som z nej odchádzal, pre slzy som nevidel kedy sa stratila. A či sa vôbec stratila.
A či som z nej vôbec odišiel - keď ju občas ani len nezbadám, všadeprítomnú, priehľadnú.

No môže sa skutočnosť stratiť ? Taká ozajstná, žijúca v každom kúsku, až tak prítomná, že sa zdá byť neviditeľná ? ... jedno či je blízko či ďaleko ...

Dlhé bude zabúdanie ...


Nie, tentokrát nie je reč o Kalge.

pondelok, novembra 26, 2007

rôzne príbehy, ktoré sa zdajú, že nesúvisia so svojím menom. Napríklad Ako ďaleko je do Šanghaja nie je cestopis ani otázka na skúške z geografie, ale príbeh o závislosti kvôli nedostatku lásky, 1872 km od mora nie je príbeh nešťastného kapitána na suchu, ale napodiv poviedka o Adamovi, Ozvene, Áve, Emilovi, Cudzincovi, policajtovi pohraničníkovi vojakovi v jednej osobe, veľkom otcovi a dievčatách.
No a divný príbeh s krútenými zátvorkami a kadejakými zaklínadlami by sa mohol volať Koľko riadkov povedie nazad do Ladáku a veselej dedinky v priľahlom okolí.

Ak vôbec povedie, ak to bol dobrý nápad. Nie názov, ale tvorenie riadkov takého príbehu.

nedeľa, novembra 25, 2007

Vďak

Lu za darček nedávny. Pomaly a nenápadne preniká ... tam, kam má. Veru, pravdu máš, je v tom prapodivný november ... A vieš že si to bola ty, kto mi otvorila dvierka vnímania? Spôsobila, že som sa nebál skrz ne pozrieť. Nakuknúť. Na svet vnímania iného, než bežného prvoplánového všímania si jednoduchých pocitov keď mokré kvapky padajú na asfalt, alebo že v jeseni sú farebné listy, modrá obloha že je veselá a že za krásou treba chodiť nad les do kopca. Ale takého vnímania - skrytejšieho. Hlbšieho a nie na prvý pohľad viditeľného. Iných pocitov a súvislostí. A aj keď to naše spolužitie dávne nielen nám veľa vzalo, tak aj niečo dalo. A ja si vždy keď prídu okamihy spomeniem na otváranie tých dvierok do ďalších úrovní. Na radosť a údiv, že čo všetko je na svete. A až za tým vnímaním, ktoré nevidno očami. Až za tým ... A tie okamihy prichádzajú - hoci aj v jednej už neexistujúcej farebnej dielničke, alebo potom pri jarnej pesničke, alebo pri už stratených väčšinou klopačkových stretnutiach. A aj vďaka tomu otváraniu nemám bežný život - možno by bol menej zamotaný, ale to hľadanie a videnie za to stojí. Hľadanie ako začiatok. Nesmierne dôležitý.
Tak vďak, raz snáď tými pootvorenými dvierkami aj prejdem, na druhú stranu, nebudem len zvedavo nakukovať, pozorovať, hľadať ...
...
A ako to občas na Onô býva, keď okamžitá nálada núti písať, bude to bez obrázku.
Písmenový darček do Vevey.

sobota, novembra 24, 2007

Vôbec

nevadí, keď sa po čase ukáže pravý opak toho, čo bolo povedané. Napríklad keď ide o počasie. A nevadí to ani vtedy, keď sa večer kvôli mokrej predpovedi zruší zajtrajší výlet na Ďumbier. A keď na druhý deň ráno budí slnko. Že rosničkárom netreba vždy veriť, je pohoda.
Horšie je, keď na Nohavicovu pesničku co včera platilo dneska už neplatí sa zahrá niekto dôležitý. A ovplyvní tým veľa. Aj včera a aj dnes. Aj vtedy keď niečo platí a tiež potom, keď už to neplatí.
Zostáva mi zistiť len to, prečo bezvýznamné zmeny a aj dôležité slobodné rozhodnutia skôr vedú z horšieho stavu do lepšieho, a prečo tie významné, dôležité a hlavne neovplyvniteľné veci sa vždy dejú len jedným smerom. Opačným. A potom čojaviem o tom vymyslieť obrázok.

Alebo si len nevšímať oranžové autá. Kdekoľvek. Stačí predsa vidieť oranžové nebo. To býva bez nápisov.
A zistiť z ktorého miesta, či Hafo či Bieleho, vedie rýchlejšia cesta do Kalgy. Lebo bez nej a jej zázrakov to už ďalej nepôjde.

utorok, novembra 20, 2007

Nemá

niekto mincu ? Takú, čo padá na správnu stranu. By sa mi zišla.
Síce - keď vidím pri sebe obrázky z Hafo City a Bieleho Mesta - tak ... ak by sa nič po lete nedorvalo, tak by sa teraz udialo ľahké rozhodnutie. Priamočiare. Očividné. S radosťou. A nielen preto, že nejeden biely panelák pod lesom je príjemnejší než spleť ulíc a podchodov. Ale dorvalo sa čo sa dalo. A bolo mi nielen včera povedané, že v diaľke sa ľahšie zabúda. Že je lepšie odísť. To ale nie je pravda v mojom prípade - aj keby som sa odsťahoval na Mars, tak ak mi niekto chýba, tak mi ho tam všetko pripomína. Overené v Broadway a priľahlom okolí, v dávnych časoch a iných osobách.
Spomenul som si na jeden film. Videný v ešte dávnejších časoch, v Henely. Išlo v ňom o to, že chlap po škole mal možnosť ísť na ultra-hyper profesionálnu stáž do ďaleka. S tým, že doma nechá niekoho, koho miluje. A na lestisku sa rozhodoval. Slečne tiekli slzy, ale on prešiel checkinom, a odletel. Stal sa z neho hyper-ultra profesionál, riaditeľ, kravaťáckeho štýlu a bez srdca. Zatiaľ kdesi v paralelnom vesmíre, sa ten istý chlap rozhodol inak. Pri checkine sa otočil a vrátil. Objal tú, ktorá sa s ním prišla rozlúčiť. A nerozlúčili sa. Stal sa z neho síce Joe Anonymous, žijúci na predmestí, ale zato so srdcom, s láskou a rodinou. No a osud zariadil, že títo dvaja sa po čase nejak - vymenili. Zablyslo sa, zasmrdelo sírou a Joe Anonymous zrazu sedel v riaditeľskom kresle megakorporácie a hyper-pro kravaťák riaditeľ sa ocitol medzi deťmi. Najprv nechápali čo sa stalo, a potom zisťovali, kto o čo prišiel a kto čo získal. Kto komu čo zo seba dal. A kým sa stal.
Vtedy rozhodnutím na letisku.
Pri takýchto myšlienkach a spomienkach veľmi ľahko zabúdam, že toto vôbec nie je môj prípad. Nielen preto, ze v Bielom Meste sa zo mňa nestane Joe Anonymous a v Hafo City ma nečaká hviezdna kariéra, ale najme preto, že tentokrát na mňa nikto ale naozaj nikto nečaká. Od nikoho neodchádzam. Nikomu nechýbam. A od môjho rozhodnutia nič nezávisí.
V Bielom Meste už nepoznám nikoho, s kým by sme sa mohli stretávať a byť z toho obaja radi. A v Hafo City - aj keď je škaredé, je tam aspoň niekto, s kým sa môžeme vídať. V takýchto myšlienkach som sa plížil sivými ulicami.
Nič okolo nevnímal.
A potom prišlo to auto.
Vynorilo sa spoza zákruty, do križovatky.
Bolo oranžové.
A malo na sebe nápis nika.
Neviem prečo sa tam zjavilo. A prečo práve vtedy. A neviem prečo som si ho všimol, keď všímanie náhodných detailov nikam nevedie a nemá kam viesť.
A potom, už v autobuse domov, polhodinu od Hafo City, keď mi myšlienky uleteli do prvej polovice Ladackého výletu, zas som ho zbadal. Zaparkované v inom meste. To isté.
Zavrel som oči, pustil do slúchadiel hudbu a snažil sa na nič a na nikoho nemyslieť.
Síce od toho očividne nič nezávisí, ale môžem si vybrať. Že kam ísť.
Nemáte niekto mincu ? Takú, čo padá na správnu stranu ?
...
A vďak za 2046 a Ostrov, nečakané fajné darčeky...

nedeľa, novembra 18, 2007

Čuduj

sa svete, chalúpka stojí. Neprevalilo strechu snehom. Zatiaľ.
Ešte aj kamarát malý sa primotal na okamih.
A napodiv aj všetkých sto osem hračiek je na svojom mieste.
Spia, potichu.
Čakajú.
Majú čas.
Veľa času.

sobota, novembra 17, 2007

Vianoce

sú ešte ďaleko predo dvermi, ale na snehu pod lesom sú už rozsypané hviezdičky. Ak ti zmizli lás ... dokelu ... hviez ... dokelu dokelu, blá ... blá, to tu už neraz bolo.
...
Nie, už si nikto nič nezbieraj, veď -
je vôbec nejaká láska ? Čo to je ? A na tomto svete ?? To skôr sa mi zdá, že stretnem farebý sneh, než niečo také.
Alebo nájdem ufo na stene.
Alebo zbadám sovu v komíne, zajtra na Klopačke.

pondelok, novembra 12, 2007

To

mám za to, že nečítam adresy až do konca. Lebo keď zbadám na druhom riadku inzerátu napísané Tajovského, tak si hneď myslím, že je to za rohom, nad kúpaliskom v BB.
Ale nie je.
A tak sa zjavujem na pohovore v Bielom Meste.
Áno, v tom meste. A aby nebol srande koniec, tak hneď vedľa tej ulice, som zistil podľa mapy.sk...
Keby bolo z leta všetko v poriadku, tak by som sa tešil.
Ale nie je.
A tak je mi to jedno.
Musí byť.
Alebo sa môžem začať na sebe uchechtávať -
presne podľa plánu na sebauchechtanie sa.

nedeľa, novembra 04, 2007

Keď

vyliezli do polovice, začalo fúkať. Keď boli tesne pred vrcholom, začalo pršať. Prehánka.
Ajaj, lesom sa poriadne ozývalo moje niéé!! :)
Praktické poznatky dnešného dňa - bukové listy držia lepšie než dubové. Vlastne, dubové nedržia skoro vôbec. Najlepšie sú malinové, majú zozadu háčiky. Tých ale treba najmenej.
Farba, ktorá je najpotrebnejšia, sa najhoršie hľadá.
A býva najďalej.
Baterky v blesku sa vybijú deň pred tým, než ich treba.
A nikomu to nepovedia vopred.

Niéé!! zúfalý výkrik funguje na živly.
Ale žial iba na živly.
Listový príbeh sa - mne - dá ľahko vytvoriť nový.
Ale len v lese.
A len listový.

Len

pár dní stačí - a mladý príbeh sa stráca.
Zbytočný.
Nadbytočný, keď v lese je toľko iných farebných listov.


Priletia, vo vetre.
Niekomu v nich stačí len zalistovať, dopredu - dozadu, veď čo tam po ňom, po jednom.
Nech si je ako chce.
Ako musí.

Nech sa stratí.
Bez farieb.

štvrtok, novembra 01, 2007

Pokus

o maličký kúsok land-art. Úplne najmenší. Také land-artové mláďatko. Inšpirované jedným dávnym víkendom na zaježenej Zaježovej. Tam sa to vtedy spraviť nestíhalo. Vlastne - vtedy nebola jeseň, ale jar a tak ani farebné listy neboli. Všetko bolo inak.
Dobre vtedy ešte len malo byť, teraz už bolo.
...
A pre vŕtavých - nie, to nie je Fotošop. A žial naozaj je to len také maličké - robil som to narýchlo - Shri Lalitha Ashhtottara Shata Namavali sa v slúchatkách nestihla ani dvadsaťkrát zopakovať, nie to ešte stoosemkrát.

Kadejaké

hračky sa dajú nájsť v lese na vrchu Suchého Vrchu...

A tomuto

som neodolal dnes. Tam hore zvykne dosť fúkať vietor, takže teoreticky by to mohlo fungovať. A kto ich nájde (pomôcka - zo Suchého Vrchu takto vidno Krížnu), tak dostane čokoládu (z Coopu - Jednoty) alebo sun dried apricot (z Lehu). A môže pridať ďalšie trepotacie farebné...

Tomuto

som neodolal. Už v McLeod. A na rozdiel od Lehu ju tam bolo veru ťažko nájsť. Akoby to ani nepoznali. Len jednu som našiel. Ale nezabránilo mi to v polhodinovom zjednávaní na polovicu ceny. Ktovie, či pôvodný cieľ ešte niekedy bude spojazdnený.