pondelok, apríla 30, 2007

Raz

dávno, v jednom letnom auguste, ešte keď sa voda sypala a láska hriala svet, som spod čarodejníka Choča videl ako čarodejník Choč čaruje večerné farby.

A ako čaruje Choč večer na Choči - za Chočom? Podobne.

A ešte ďalej? No, neviem, naša planéta je predsalen trošku veľká na to, aby som na nej pri západe slnka posúval stoličku.
...
Ďalší obzor sa tentokrát ale volá Rozsutec :)

sobota, apríla 28, 2007

UCHO ...

... úcho ušaté sa udialo. A udiali ho všakovaké bytosti, hobiti, druidi, elfice lesné maskované za krásne dievčiny (elfice vždy spoznám, aj tie na lúke hopkajúce, aj tie v domácej diktatúre utlačené, aj tie tunajšie), vlci, zblízka aj zďaleka ... aj tieňové postavy, orkovia, morgulskí Skurut-hai, bez farieb. Vyhlásilo sa aj úchv ... no, neviem čo tá skratka znamená ... Údaje CHladne Vypočítané ... bez citu ... Úplne CHybné Výmysly ... bez lásky ... Útok CHamtivých Veteránov ... priznám sa, ten dolár na fotku plagátu "preč s vlkmi" som dorobil ja, doma ... lebo sa tam priam natískal. Vlastnenie ... že vlastní tuto zem ... Jak je možné oblohu nebo teplo země vlastnit? Tato představa je nám cizí. Co vlastně chce dnešní muž? Jak je možno v penězích vyčíslit hodnotu oblohy či teplo země nebo rychlost antilopy? Jak to můžete vlastnit? Copak můžete se zemí dělat co chcete jenom proto, že jeden muž podepíše kus papíru a dá jinému muži?
Když není možno vlastnit svěžest vzduchu a třpyt vody, jak můžete chtít vlastnit zemi? Mohou vaše peníze vrátit lesům život, až bude i ten poslední zabit? Každý kousek této země je mému lidu svatý, každé lesknoucí se jedlové jehličí, písečné pobřeží, mlha v tmavých lesích, každá paseka, každý bzučící hmyz je v myšlenkách a zkušenostech mého lidu svatý. Míza, která stoupá ve stromech, nese vzpomínku ...

Žijeme v dobe temna, duchovného prázdna ... doba zmätku ... keď sa dobro zamieňa za zlo, láska za útlak, moc za pomoc, nikto nevie kde je pravda a pomedzi ňu sa prepletá klam a sebaklam a svetu vládne honba za majetkom ... keď láska nemá hodnotu, kvôli nedostatku dobrej vôle ... Čierny Vek - Kali Juga, našťastie vraj už samotný jeho koniec pred premenou ... a keď aj sväté háje treba hájiť, kvôli prebytku inej vôle - tej zlej ... ktovie ako a kedy to skončí ... dokedy budú svetlé bytosti len potichu v slzách zalamovať rukami ...
Dnes našťastie spev a radosť sa vpletali do ticha Tichej, aspoň chvíľu, oveľa prirodzenejšie, než prenikavo nekompromisný vresk ťažby - Úplne CHorého Verdiktu...
... a náčelník Seattle mi snáď odpustí pozmenenie jeho reči ...

sobota, apríla 21, 2007

A čo ak

je to úplne inak? Čo ak peklo nie je, znamenia si vytvárame my, podľa najvnútor
nejších želaní ale aj strachov.
A čo ak na svete je predsalen sila čarovná, dúhová plná svetla, proste taká akurát? Láska. Bolo mi povedané - pričarované v písmenách - zásahom až dovnútra a celkom nedávno - prajem ti prianie. A tak je len na mne ho vysloviť. Trošku prianím čarovať, pod dúhou, vo svetle, ľad zohrievať. Trošku. Aspoň sa pokúsiť. Veď predsa záleží na uhle pohľadu. A ako kto koho vníma.

... Keď sa posledný raz obzrel, stála na okraji lesa, zaliata žiarou slnka. V tom jase a zimnom prísvite, skonštatoval to s prenikavou istotou, to už nebola ona, malá víla modrá farebná, jemná maliarka tráviaca noci v tichej dielničke. Na okraji lesa, na neutlačených listoch trávy, stála bohyňa. Žiarivá postava úžasnej krásy, nadpozemská bytosť, divina facies, miranda species. Venuša nebeská, pani živlov. Elementorum omnium domina. Ľubil ju a zbožňoval.

(A. Sapkowski, Boží bojovníci, str. 329. No, trošku upravené :)

Alebo ...

... A ukázalo se veliké znamení v nebi, kruhy světel a zatmění hvězd, povstali divoké bytosti a ozvali se hrozivé zvuky. Pohleďte, zde čas změny přichází. Až člověk zapře člověka, až dusivé ticho nahradí hudbu po mnoho dní, až hrůza nedovolí slunci dotknout se prokřehlé země, až lhostejnost přemůže živé lidské duše, vězte, nastává doba temna, útlaku, nastává peklo na zemi. Neláska. Až nebude vědět proč se ráno probudit, až nebude vědět proč by měl začít další den, až živý bude závidět mrtvým, až led obemkne jeho svět a sevře ho do mlčení, až znamení v nebi ohlásí konec věku, až andělé budou ztrácet barvy v tichém městě plném beznaděje, až černý jezdec na plavém koni třikrát objede Zemi, otevřou se brány pekelné, síra a smrad bude padat z nebe v dlouhých čarách, nastane doba temna a utrpení ...
... bezbřehý čas Ticha a Zapomění ...

Apokalypsa podľa nesv. Tomáša, znavenie prvé :)

Veľká

Fatra neobyčajná. Na tom istom mieste. Záleží na uhle pohľadu. Ako kto koho vníma. Zrazu čarovná a plná svetla. Farieb. Dúha dúhova. Taká akurát.

Veľká

Fatra, obyčajná. Hore, na slnečnej strane.

Kdeže

jar. V hlbokej doline, hlboko pod nulou, v mraze ... a ešte hlbšom tichu, najhlbšom pohŕdaní teplom, v tieni život zakliaty do ľadu. Chytro hore, na slnečnú stranu. Lenže, ज़ुज्को, kde máš svoju slnečnú stranu? A kde tú s hviezdičkami?

nedeľa, apríla 15, 2007

Mám rád

šafranové lúky. Dnes tie pod Kráľovou Hoľou, na cyklojazde z Dobšinskej Jaskyne domov do BB.. Krásny deň.

A jasné, FrancoFunghi mi hralo, Aequilibrium celou cestou.

Aequilibrium ako rovnováha - vidíš, ज़ुज्को, रोव्नोवाहा, तो को सोम ती पीसल मज्लिकोम ... अ किएज्ब्य सी तो अज सिताला...
A medzi šafranmi som našiel srdce zatienené. Okraje má oranžové, ešte živé.

No, sľúbil som snežienky, ale snáď to nevadí, zmena farby.
...

A smskové míňanie v protismere s E&D na výlete dnes stálo za to:) Fakt škoda, že cesta medzi Lopejom a Predajnou je široká a rušná :) Ale ajtak by som vás nepočul, aj keby ste zatrúbili - to viete, slúchadlá v ušiach - do svišťania vetra hrala spomínaná franskohríbna rovnovážna muzika :)

Hurá

konečne viem nastláčať tlačítkami odpoveď na všetky otázky ktorú mám nakreslenú v notese od malej čarodejníčky :)
Moja verzia:

दु दु दशी दु दशी दशी दु सिंग सोंग मैदा अ मज सु
- istá podoba tam je :)
Radosť samochvála, ktorá si zaslúži článok aj bez obrázka :)

sobota, apríla 14, 2007

Quak...

... som tichá princezná a nepoviem vám rozprávku. Darmo, milé deti, rozhodla som sa. A neopovážte sa ma objať, alebo pobozkať, fuj. A vôbec - zákaz vstupu, preč od môjho rybní.. eee.. kráľovstva.
Viete, som taká, lebo vlastne žijem v diktatúre, život bez voľnosti, a tak sa bojím, že chvíle strávené s vami by mi takisto brali slobodu. Nechcem vám viac povedať, veď som z toho predsalen trošku zakliata. Tak teda #! (heš!) a nekazte mi náladu.

Samček

vezie samičku, na plechovom autíčku - bola najobľúbenejšia hra cestou na Mútne jazero na Suchom Vrchu ... všade autá, za volantom mladý, dôležito sa tváriaci On, vedľa uznanlivo schúlená Ona ... a tak neuvidia studničku, dalo by sa pokračovať, veď v tej rýchlosti a nenahraditeľnej dôležitosti sa ťažko všímajú tiché malé veci, aj keď sú priamo pri ceste... A už vôbec nie to, čo kreslia vodné víly svetlom na hladinu...
Iba jediná dvojica zaľúbená prišla potichu, pomaly, spolu - rovnocenne, každý svojimi silami. Neoddelene od sveta za sklom - na bicykloch. A všimli, zastali, napili sa. Boli sami sebou a spolu, nie ako bábky s automatickým správaním, žili prítomnosť, vnímali svet, nie každý za seba svoju naučenú rolu.

piatok, apríla 13, 2007

Jarné

upratovanie a Tomáš pod dáždnikom. Oranžovým. A o chvíľu potom som ju stretol. Nie slečnu upratovaciu jarnú spoza skla, ale tú dlho vyčkávanú. Krátko, ale chvalabohu aspoň za to. Aj keď nič nové, stále sneh, stále mráz, kdeže jar. Nakreslím jej snežienky, niekedy ... a poumývam (keď sa teraz nedá dať preč) studené sklo medzi ľuďmi - ज़ुज्को, वीएस, नोज़ाज ता लुबिम, लें सा बोजिम तो उप्लने नह्लास नापिसत ...