Tváre

poza školu

Stena

kde každý každého strááášne miluje. Majušku z Brestován nevynímajúc (sa má).
Nie, nič som tam nedopísal.

Čajucinácie

Biodiverzita

na Klopačke. Noc plná všakovakých životných foriem.

Kto

nebol na Klopačke včera, tak iba neuvidel obrázky. Ale kto na Klopačke nebude dnes, tak ... má proste smolu.

Po

štvrť roku. Stále sú. Trošku potrhané, ale sú.

A majú čas. Aj vietor, priestor, farby a zmysel.

Čakanie...

... celkom šok, zistiť, medzi riadkami, že čakanie môže mať zmysel. Aj po desiatich rokoch. Že keby sa čakalo, keby sa chcelo, tak možno by teraz bolo prečo, možno by bolo z čoho. Stratená a nájdená cesta.
Tak nech je mi to ponaučením pre iné čakanie, terajšie. Pre také nenástojčivé, tiché. Kľudne aj dlhé. Veď nie je čo stratiť. Času je dosť, aj 108 tvárí a pole vlčích makov to povedalo. Čakanie, tentokrát s nesmierne jasným vedomím že má zmysel. A že zatiaľ je z čoho. Keby sa chcelo. Obidvom.