Plno

skla, ocele, betónu a lesklých hračiek vo výkladoch ... Hľadám život. Niekde tu musí predsa byť.

Kde

inde mi okolo okna môže plávať maják
červený
a za druhým na opačnej strane
za záhradou kotviť Temžie loďky
drevené.

Message in the Bottle
priamo škótskym smerom
by plávalo
a možno by aj doplávalo.
Treba skúsiť.
A ja sa polepším - ďalšie obrázky
už budú mať aj fotografickú hodnotu
nielen blogovú ukazovaciu.

Www

wirtuálne, nájdené pokračovanie jeho života. Nový domov, nové časy.
Ale pozor, aj keď sa jeho život môže zdať už len wwwirtuálny, sprostredkovaný kdesi za sklom obrazovky, kdesi v plochej diaľke, tak ... Tak žije. A žije život reálny, každou chvíľkou, každým kúskom, čakanie bez očakávania. S láskou.

Kdesi

mimo slnečnej reality - špirála do kôry a zhorená slanina číslo šesť (tiež špirála) ... oboje pod zamračenou oblohou, ktorá vôbec nevadí ... Nie, ani tieto nie sú predajné, a sú úplne bez nároku na čokoľvek ...

Mozgový

trus(t) jedej veselej firmy Bieleho Mesta ... a riešenie NP-ťažkého problému ... týždeň pred koncom kari.éry ... Koniec kari, lebo ani každodenná blízkosť - možnosť blízkosti - nepomáha k lepším časom ... stále ľudoprázdno, poslednou dobou aj bez obtretí náhodných, smutno, dno, prázdno len ... tak snáď pomôže diaľka ... Plochozem a Vysočina ... kiež dospejú k blízkosti ...

A - nie, tieto obrázky nepatria do predajných. Sú len čistý dokument končiacich dní ...

Biele

(vyblednuté) budhi vlajočky Bieleho Mesta pod Poľanou ... nevyblednutého ... Bez písmen, ale so želaniami trepotajúcimi vo vetre ...

Dlane

a v nich ďalšie dlane.
Pohladenie.
Pozor na ne !
Z diaľky v kvapkách
... vidíš ?
dotyky.

Tváre

poza školu

Stena

kde každý každého strááášne miluje. Majušku z Brestován nevynímajúc (sa má).
Nie, nič som tam nedopísal.

Čajucinácie

Biodiverzita

na Klopačke. Noc plná všakovakých životných foriem.

Kto

nebol na Klopačke včera, tak iba neuvidel obrázky. Ale kto na Klopačke nebude dnes, tak ... má proste smolu.

Po

štvrť roku. Stále sú. Trošku potrhané, ale sú.

A majú čas. Aj vietor, priestor, farby a zmysel.

Čakanie...

... celkom šok, zistiť, medzi riadkami, že čakanie môže mať zmysel. Aj po desiatich rokoch. Že keby sa čakalo, keby sa chcelo, tak možno by teraz bolo prečo, možno by bolo z čoho. Stratená a nájdená cesta.
Tak nech je mi to ponaučením pre iné čakanie, terajšie. Pre také nenástojčivé, tiché. Kľudne aj dlhé. Veď nie je čo stratiť. Času je dosť, aj 108 tvárí a pole vlčích makov to povedalo. Čakanie, tentokrát s nesmierne jasným vedomím že má zmysel. A že zatiaľ je z čoho. Keby sa chcelo. Obidvom.