Dnes som

ťa na chvíľku zbadal. Sedela si na múriku pred galériou, v tieni listov schovaná pred poludňajším slnkom, nohy štíhle si mala bosé - len objať, v rukách si držala kvetinu, asi sedmikrásku.
Nad niečím si dumala, usmiata, žiarivá, krehká a nesmierne krásna.
Nič si nepovedala - slovami, no z nášho stretnutia krátkeho na blízko aj na diaľku, mi zostal pocit bezpečia, dotyk nehy. Zohriala láska. Okamih.
Skúsil som ťa pohladiť...

... zabudol som už, že víly sú takveľmi
jemné
tiché

... plaché