Včera

na lúke, keď som púšťal večer šarkana, tak som stratil kľúče, kľúčenku nôž a kompas. Neviem či preto, lebo som bol v myšlienkach v inom púšťaní šarkana, spred trištvrte roka, a namiesto Fish Hill nad Broadway bol za mnou Rozsutec a iná realita... Stratil som ich na tej istej lúke, kde pred pár mesiacmi - počas nočného maľovania špiráliek - sa mi stratil telefón... Včera som ich hľadal, usilovne, až tak, ze som rozhrabával čerstvé krtince, že či ich krtko nevcucol pod zem, chodil bosý, nech tie kľúče cítim, keď na ne stúpim, a všetko bezvýsledne. A na druhý deň ráno, dnes, keď som tam šiel znova, tak ani nie za desať minút som na tie kľúče stúpil. Proste si ma našli, takisto ako mobil pred pár mesiacmi - tiež mi zavolal hlasom toho, kto ho našiel na ďalší deň, že si mám poň prísť.
Buď je tá lúka začarovaná, alebo mi to má byť pripomienkou nech sa počas strácania veľmi netrápim - že všetko, čo sa stratí, si raz k sebe nájde cestu nazad - a úplne ľahko, až nečakane ľahko. Vtedy, keď príde správny čas, dovtedy treba veriť dúfať. Veď spomienky na budúcnosť sa plnia, pred rokom im to trvalo presne na deň tri mesiace, od marca do júna, kým sa splnili.

Jaj a na obrázku je čučoriedka z našej baliarne, keby to bola dyňa, stačilo by do nej dať sviečku. Alebo sa z nej dajú odkukávať praveké obrázky - má ich namaľované v ústach ...