Len tak

som si včera okolo polnoci sedel v obývačke, upravoval obrázky, popri tom som dokončoval jedno dávno sľúbené a vytvorené (a potom na dlho zabudnuté) virtuálne prekvapenie pre Zuzku, počúval Asonance - Čarodějnice z Amesbury, a ... a v rohu miestnosti som kútikom oka zbadal pohyb.
Myš, pomyslel som si, no pohyb - tieň bol väčší než myšací. Halucinácia. Na zlomok sekundy som si snažil spomenúť, kedy naposledy bol dôvod na vidiny - hm, dávno, pred rokom.
Keď ani po chvíľke mihotanie tieňa v kúte nezmizlo, odtrhol som oči od displeja a ... a bol tam. Ježko, živý, ozajstný. Prišiel si k nám do domčeka, do obývačky. Nezatvárame totiž dvere zo záhrady, nikdy, ani na noc. Len tak sa uložil v kúte, unavený, driemal. Vôbec sa nebál. Ani mňa.