Life

is a miracle - povedal dost nedavno jeden reziser povodom z uz neexi stujuceho statu a nazval tak svoj film. Life is a misery povedal raz velmi davno jeden princ z dnes takmer este existujuceho statu, sadol pod strom a dumal, jak sto ho ven. A vydumal, ze uplne ale naozaj uplne na samom spodku vo vnutri seba maskovane milionom vrstiev farebnych sebaobrazkov mame tuzbu po vlastnom dobrom pocite ktorej sa nevieme nabazit a nenavist voci zlym pocitom ktorej sa nevieme zbavit a ignoranciu ze to tak jednoducho je a ze napriek vlastnej uzasnosti nevieme kam z konopi. Ze si ich pestujeme posilnujeme, maskujeme, maskami farebnymi vrstvami vylepsujeme svoj vlastny sebaobrazok, rovnakym tuzobno - nenavistnym reagovanim na svoje sebaobrazky zo skrytej hlbky svojej mysle v domneni ze na podnety mimo seba, spetnou vezbou si to vsetko znovu zosilnujeme, ze zijeme v sebaklame pod vladou vlastnych predstav ze zle pocity su zvonku ze aj dobre pocity su zvonku ... v neustalom reagovani generovani v marnej snahe strachu podrzat si sebarozpacmavacie dobre pocity na vecnost a ich pritahovanim z domneleho zdroja zvonku, odrazanim zlych vlastnych pocitov na ich domnely zdroj mimo seba ... a ze to je pricinou vsetkej misery. A ze sa treba od toho oslobodit. Oslobodit od priciny utrpenia, nevnimat ho ako uz snad aj ako prirodzeny stav, nerezignovat, nenenavidiet, netuzit pre seba, ale - ako to znie jednoducho - dosiahnut slobodu, cistotu, lasku, prirodzeny stav.

Nad dedinou Dharamkot je les. A v nom domceky a v nich ticho a vola sa to vipassana centrum. Kde sa uci - co ine ako vipassana meditacia. V hlavnom domceku co sa vola Dhamma Hall sedi Gandalf a jeho zena, vedla neho styria pomocnici - mena som zabudol, ale podla podoby su to Telocvikar, Budha, Nemo - nie ten, co sa ocitol v akvariu na Wallabie ulici v Sydney, ale ten z ponorky, a - Bradaty. A oproti nim okolo patdesiat adeptov, nadejnych studentov sebaoslobodenia. Sedia na vankusoch na zemi, od stvrtej rana do deviatej vecera ... desat dni ako uplne vraj minimum ... no, maju par prestavok denne na jedlo a veci suvisiace. A zakaz rozpravat. Ticho. Zakaz cokolvek robit. A rozpustaju (domnelu) realitu koncentrovanou kyselinou vedomia... Prve tri dni sa nic zvlastne nedeje, sustredenie na dychanie... Na malicku cast tela, na pocity vnemy v nej. (nie, ta cast to nie je, aj ked nepokojna mysel aj tam obcas zabludi :) ... Vedomie skace ako lucny konik, nielen nezbedne po tele ale aj po myslienkach, postupne sa unavuje, sada, utisuje, zaostruje dalekohlad vnimania ... malicka cast tela sa zvecsuje na plachtu vesmirnych rozmerov, vnemy - ziadne predstavy, ale realne zmyslove vnemy (teplo, svrbenie, palenie, pichanie, steklenie ...) ziaria ako vianocny stromcek ako hviezdicky na snehu pomaly vznikaju a zanikaju menia farby same od seba, mame povedane, ze nesmieme na nic reagovat, ani na to, ze ci pocity su prijemne ci neprijemne, nemame sa ani poskrabat, vydrzat nereagovat najdlhsie, a najme nereagovat v mysli co najdlhsie ... realitohlad sa upokojuje vycistuje, hm, toto to malo byt ? natiska sa predstava ... dost malo, dokelu, co zvysnych sedem dni kurzu - a kde je ta prirodzena sloboda ? a kde je misery, he ved ziadna nie je ? svrbenie a neposkrabanie sa ? no to je mi teda misery pche - riesi sa vecerna pred spanim otazka ... a dumanie ze ved toto cvicenie ak k niecomu vedie tak vedie len k nevnimaniu trapenia, he, k lahostajnosti na bolest a co ak aj na bolest druhych - ved to spravi z cloveka len takeho masiara co rutinne podreze kozla, nevnima jeho bolest, nevnima trapenie, vidi ho sice, vidi ze sa kozla myka trasie trapi citi klepanie ved ho drzi vlastnou rukou, no je mu to jedno, nevnima a nechce vnimat, potom ho priviaze zavrie dvere a v bubline vlastneho pokoja vlastnej lahostajnosti si ide uvarit caj ... alebo makove sulance ... a ak sa kozla myka prilis ze to az do kuchyne obcas pocut, len si zahundre - darmo sa mykas, darmo sa snazis darmo sa klepes, hrdielko je uz otvorene ... ma v pazi to, ze ten boj a hluk nie je o tom, aby kozla na seba upozornilo ... ale boj o zivot ... Gandalf grga do ticha, studenti sa v ramci opakovania po guruovi pridavaju, a aj opacnou castou tela, nutne povedat, ze unikanie stlaceneho vzduchu sa ozyva len z muzskej casti, slecny v svojej casti haly sedia naozaj potichu, ako mysky hryzu myslienky, vnimaju si dych ... Na stvrty den vecer si Gandalf odgrgne, pusti kazetu s dalsimi instrukciami, ha, toto bola len anapana technika, na skludnenie mysle, az teraz prichadza vipassana a ... a veci naberaju iny rozmer ... realitohlad hvezdarsky dalekohlad zamerany na uz dost nudne kriky vedla hvezdarne sa pohol, obratil pohlad na miesto svojho urcenia ... zacalo sa vnimanie ... Fontanela ako zaciatok ... pocit vnimania sa ale dalej rozsiruje zaplavuje cele telo cely vnutorny vesmir odhora az do hlbky, sam od seba, sam do seba, je to ako film - pozorovanie ako sa vo velkom dome v noci zapaluju svetla uz vidno cez okna dnu, postupne, do kazdeho kuska a do vsetkych naraz svieti cely dom vidno vsetko je to ako hudba pocit krasny aaaa nie masiarska lahostajnost kdezeeeeee oooooooooooooo naaaaadhera vecnost slobodaaaaaa nirvaaaaaaaaaaaana ha! Prd.

Pocit konci prichadza bolest strpnutych noh, nasledny vecernicek video prednaska hovori jasnou recou - takto to ma byt, to je realita, vsetko prichadza odchadza, neda sa nic robit, tak to je, neda sa liput na dobrom pocite pre seba, neda sa nenavdiet pocit zly, nereagovat na vnemy sposobom aaaaa to chcemchcemeste viac viac viac (craving) alebo vrrrr nechcem padaj zmizni ty jeden zly zly zly (aversion), ani neignorovat realitu ze ved sa nic nic nic nedeje - ona sa deje, v kazdom okamihu, neprivolavat tuzobne (a so strachom ze nepridu) radosti pre seba nebojovat proti neprijemnym pocitom, iba pozorovat, iba sledovat, nepomenovavat, nehodnotit, ne ... a dava to zmysel, prichadza dumanie nad tym, ze ako sa pocity znasobuju, maskuju, reakcie sa stavaju automatickymi, vrstva za vrstvou naucenych reakcii, ako sa reaguje v domneni ze na okolite "prikoria" a "radosti" a v skutocnosti sa naucene reaguje na vlastne naucene reakcie ... multiplying sankhara after sankhara vecer pomenuje vlastne dumky vecernicek z obrazovky ... je to na dlhu rozpravku pri caji ... vnimanie dobreho pocitu videnie vlastnej tuzby vnimanie zleho pocitu vnimanie vlastnej zlosti pozorovanie nebojovanie ale len vnimanie ako prichadzaju ... a odchadzaju ... v kazdom momente stale tu a teraz ... hovori este vecernicek DVD na dobru noc ... riesi sa otazka - Co ak chcem dobry pocit tuzim velmi chcem chcem dat radost rozdat sa - ale nie pre seba ale pre niekoho ineho, bez ocakavania hocicoho na oplatku ? Je to craving ? Odpoved - nie, nie je, ak je to naozaj tak. Dalsi den dalsi film dalsie ticho dalsie pozorovanie vo vnutri seba pocitov odchadzanie prichadzanie prijemne neprijemne nenalepkovanie, trenovanie neuronov zvyknutych hodnotit pocity - podsuvat reakcie maskovane napisom ja nie som reakcia ja som pocit samotny na pracu typu priama linka bez skreslenia :) na vnimanie reality as it is bez prikras bez zlosti bez reakcii ... na vnimanie cistej reality ... riesi sa otazka - Co ak som niekomu ublizil a ten niekto mi to nevracia zlostou hnevom vybuchmi ale laskou, bez ocakavania cohokolvek, pritom pocituje smutok - je to jeho reakcia ? Ma si ten smutok zrusit, zaniknut a iba pozorovat ? Odpoved - no, nie, ak je to naozaj tak ... A co ak vidim jeho smutok a na jeho lasku neverim, mam nereagovat, necitit nesucitit iba pozorovat - pestovat si lahostaj ? Odpoved - nie, ak je to naozaj tak ... he, a kedy viem ze je to naozaj tak ? ... Dalsi den dalsi film dalsie dumania ... riesi sa otazka ... velmi tazka zlozita, kombinacia oboch predoslych, hi, to uz treba kreslit nech sa v tom jeden nezamota kym docita zadanie - A co ak mi niekto ublizil chtiac ci nechtiac, je jedno ci umyselne ci neumyselne, a ja nereagujem vycitkami hnevom atakdalej, ale citim velky velky smutok za neho, pre neho, s laskou, lebo si ublizil vlastne sam sebe, lebo na to aby mohol nieco ublizujuce spravit mne, musel najprv pocitit vyrobit si hnev sam v sebe, vrstvu sebaklamu, reakciu na vlastny problem ktoreho riesenie tym len zatlacil hlbsie ... chcem pomoct velmi chcem chcem chcem dobro pre neho, ukazujem lasku velmi tuzim pomoct ... moja tuzba je ale vnimana ako tuzba sebecka ako snaha o vycitky, o ovladnutie, snaha o pohladkanie si vlastneho ega - vidis, kukaj, staram sa o teba ty zly, obdivuj ma ... moj smutok pre neho je vnimany ako sebalutovanie atakdalej, to sposobuje jeho dalsie reakcie, hnev zlost a nakoniec uplny lahostaj ... Ma sa pokracovat v ukazovani dobrej vole ked ta sposobuje len zlo zlo zlo a zatlaca povodny problem hbsie, nic neriesi a nikomu nepomaha ? Odpoved ... Asi ano ... ale inak, inym sposobom, prisposobit sa, zmenit slovnik, zmenit rozpravku, pokracovat treba - tazky projekt veru, ak je to naozaj tak, ak je to naozaj laska sucit tuzba pomoct bez poziadaviek, bez ocakavania cohokolvek na oplatku ... hm ... ak je to naozaj tak ... Dalsi den ... dalsi film ... dalsia vrstva simana kamerou bez reakcii sledovana ostro okamih za okamihom za zavretymi ocami ... pokoj a mier zaplavuju unavenu mysel (zeby teraz uz prislo to ???) ... pokoj bez reakcie typu Uaaaaaa! Pokoooooj! ... a trvaaa aj ked sa pocity menia ... ale kedze kazdy zazrak trva len tri dni, na siedmy den otvaram oci, nasiroko, napriek prikazu Vyssej Autority Gandalfa a jeho nadriedeneho z obrazovky, napriek instrukciam Seriozneho Meditovaca - a vidim - realitu aka je ... Gandalf lieta zo strany na stranu - spi ako dudok posediacky, zhromazdenie hladacov adeptov Skutocnej Reality predstiera hladanie, cas od casu pozeraju na hodiny vzadu na stene ci uz bude prestavka, grgaju prdia ostosest (sakra, ved aj ja!) krcia sa v bolestivej polohe sediac v tme zatial co vonku svieti slnko, Nemo a Budha spod prizmurenych viecok tociac hlavou pomalicky ako hady za vrabcom, pozoruju tu hrozu ... ako predstierame ... ako ja predstieram ... ako pocuvame vonkajsiu Vyssiu Autoritu ktora prikazala ... v skutocnosti autoritu vlastneho strachu a tuzby, ktore prikazali pocuvnut kohosi ... a tak sedime krcime (alebo iba ja???) sa vnimame bolest rukolapnu ocividnu tvariac sa ze je to jedno, tuzim po nejakom "finalnom oslobodeni" neschopny oslobodit sa od priblbleho sedenia na vankusi v tme nie to este od vlastneho sebaklamu. Od vlastnej tuzby, nic nerobiac len predstierajuc ze nieco robim ... Ooo boze cisar je nahy chcelo sa mi zasepkat postavit sa ujst a zakricat aj na ostatnych ved sa pozrite a budte slobodni, he, hned tu a teraz, podme na dvor podme sa janviem co, napriklad hrat, poznam jednu velmi peknu rozpocitavanku ktoru ma naucili ti, co naozaj ziju realitu a nic si nepredstieraju, nepocuvajme autority, ani tie vlastneho strachu, neklamme a najme nie sami sebe ... uz uz som takmer vstal, s pocitom ze som jaksi prekukol tuto psychologicku hru - ved kazda takato hra, skumanie, ma dva ciele - jeden zjavny sluziaci na navodenie stavu, druhy skryty, ozajstny. Ako napriklad vyskum ze ako vplyva trest na proces ucenia.

Slovutny pan psycholog, autorita vo svojom odbore, raz naverboval dobrovolnikov - sediac oproti sebe, jeden co sa za sklom uci zapametat si coraz dlhsiu postupnost symbolov, druhy, ktory ma pred sebou to, co sa prvy mal naucit a tiez gombik a regulator napetia, ktorym dava elektrosoky - trest - tomu za sklom, ak sa ziak pomyli. A ak sa myli opakovane, ma prikaz od pana psychologa - autority, zosilnovat trest, zvysovat napatie, aj ked, vraj, je iste riziko, bolest, no pokus je pokus a vsetci sme tu dobrovolne.. Ziak sa uci, najprv ide vsetko hladko, skusajuci s rukou na gombiku nic nerobi, potom pride prvy omyl, a v sulade s instrukciami skusajuci dobrovolnik stlaci gombik. Ziaka dobrovolnika za sklom skruti bolest, skusajuci pozoruje, vidi, skumavo pozrie na psychloga, ten naznaci pokracuj, a pokus ide dalej ... Chyby sa opakuju, skusajuci zvysuje napetie v drotoch, ziaka za sklom uz hadze po zemi vlasy dupkom bolest nepredstavitelna ... Pokus sa skoro vzdy skoncil v stave regulator na doraz, s rucickou na ocividnom obrazku lebky s hnatmi, a s dobrovolnikom ziakom zvijajucim sa na zemi od bolesti, uz nielen na stolicke. V skutocnosti v drotoch na rukach ziaka nebola ziadna elektrika, ziak nebol dobrovolnik ale herec hrajuci bolest a pokus nebol o uceni a treste a o pameti ... ale o tom, ako sme schopni pocuvat autority, hoci aj vidiac ze sposobujeme utrpenie. Ako sa dokazeme zbavit zodpovednosti pomocou sebaklamu ze ja za nic nemozem, ze to oni, to vyssia autorita, to pan psycholog povedali, to pan general, to pan prezident, to nie ja, to oni, to moj maskovany strach z nich - ved ide o pokus, o vyssie dobro, povedali ... moja ulisna tuzba zapacit sa im ... moja maskovana tuzba pohladkat si ego ... na trapeni toho v hierarchii momentalne podo mnou, na strachu pred tymi nado mnou, na vlastnej tuzbe ukazat sa sam sebe v najlepsom svetle ... a v uplnej najhbsej hlbke - moj strach sam zo seba ... klam a sebaklam ...
... ufff ... a to iste sa deje tu ... ublizujeme sami sebe trestame sa krivime kolena podla instrukcii ktore sa nedaju beznemu cloveku vydrzat, tvarime sa ze nam ide o nejake vyssie dobro, v skutocnosti mozno len o zvedavost alebo o vlastne dobro ... no zrazu mi zapracoval strach ze co ak moje "odhalenie" je blbost ? a nevstal som, neusiel som na siedmy den s pocitom ze - ze je to blbost no s cervikom pochybnosti ale dokelu, co ak to nie je blbost ? ... tak sa spytaj vecer Gandalfa ma napadlo po chvilke, no prislo mi meditacne game over, predstieral som ze predstieram ze sedim s cielom ako vsetci, ze ... sakra vnimam predstavy o druhych - vlastne predstavy namiesto vnimania veci v sebe namiesto vnimania druhych vnimam predsudky ... maskujem sa za Ved Aha To Oni az sa hory zelenaju ... fu, radsej zase dycham vnimam nehodnotim ... zrazu film ... ako pocit "odhalenia" prisiel, tak odisiel ... namiesto neho pokoj a ... dalsia vrstva sebaklamu ? ... a znovu dalsia myslienka hup pocit reakcia skok myslienkovy lucny konik sa jaksi zmenil na nieco divoke a cierne a obrovske ... dokelu ved to uz neskace lucny konik mojich myslienok, to uz vidim skakat nafukovat sa TO vo vnutri ... oooo pomenuj TO - ze nie TO - to Ty ... to ego ... sakra nacisto sa tu zblaznim pri riesni hluposti ... reagujuc na blbosti ... na vlastne namotavky ... a ako to ze mi pocity reaguju na myslienky o pocitoch o realite a kde je sakra pevny bod a ... a nehodnot !!! pozoruj !!! pocity vnemy tela, nie myslienky ... a ... a zase film a zase pokoj ... a zostal som sediet, potichu, na nic som sa vecer nepytal, nebolo treba ... pozoroval som hru vlastnych - achjo - stale myslienok - pocitov a reakcii ktore nie a nie zmiznut ... a vzdy ked to dospelo k zamotaniu sa, tak stacilo spomenut si na instrukcie z kazety pustenej Gandalfom ... a ... a tak som na siedmy den neusiel, neposlal sms domov tej, co by ju to potesilo, a mysiak Emil ktoremu nosim od vecere burizony a oriesky az k jeho diere pri mojej posteli mal o jedlo postarane este po dalsie noci ... riesi sa otazka co vsetko sa da predstierat. A najme tym najnebezpecnejsim a zaroven najnenapadnejsim sposobom. Cize samemu sebe. Odpoved - Vsetko. Naozaj uplne ale uplne uplne dotla zhola vsetko. A este aj tomu uverit. Hoci aj dobra vola pomoct inym cojaviem len preto, aby som sa citil ja lepsie, dolezitejsie, uzasnejsie ... cha! ... takteda vitaj v tejto realite ... a pozoruj, nereaguj na to ... inak sa zblaznis ... napriklad z videnia ze vlastne ego a jeho hry na predstieranie vlastnej dokonalosti a cudzej ubohosti zaberaju cely viditelny vesmir a este aj prilahle konciny a ... a znova pokoj a klud nazad pri vnimani ako prichadzaju a miznu realne pocity vlastneho tela ... hociake - teplo, bolest, prijemne steklenie tu a tam ... prichadzaju odchadzaju ... pevny bod ... klud ... a vecer vecernicek TV s vysvetlenim preco iba pozorovat ... s rozpravkami ze ako sa da zbavit egohier ... nereagovat na ne, na ich pocity - nevytvarat tym nove a nove ... naucit sa zazit ze ako nereagovat na vnemy tela sa da nereagovat aj na bludy ega ... a ze vsetko neprirodzene sa raz skonci ... len pozorovat vediet vidiet zazit ako prichadzaju miznu prichadzaju miznu pocity ... premenliva realita v kazdom okamihu ... prirodzeny stav :)
Uf ... Gandalf uz nezakryte driemal skoro vzdy ked tam bol a ja som sa pozrel, oci som si otvoril, ved - necudo, vyse 60 rokov je vyse 60 rokov ... Driemal nielen nezakryte ... Driemal kludne :) a zjavne ho nic netrapilo. A to nielen v normalnom zivote, zhone ruchu, ked vnutro zostava skryte a vnutorne trapenie sebaklamov a reakcie nan sa prejavuje len navonok ukazkami - zlosti ziadostivosti zlomyselosti zavislosti nielen tej chemickej sebarozpacmavanim strachom pred tym ci onym, atakdalej ... ktore sa uz zvykli povzovat za bezne reakcie, normalny stav zitia ... len obcas zahloda cervik ze ci su naozaj bezne ... ale Gandalf driemal kludne aj v stave, ked sa v tichu vipassany alebo inej silnej insight techniky zosilni nepocutelne sepkanie vnutra, zvecsi sa nieco zdanlivo malicke a neviditelne vo vnutri sameho seba, to nieco, co ma na svedomi - vsetku moznu misery... A mozno len tak kasluc na vsetko bez akehokolvek insight spal... A mozno sa tomu vsetkemu v duchu taktrosku a s laskou - smial.

A verim, ze v takom ozajstom jeho klude a pohode - v istote danej nie ruzovou ignoranciou ale milionnasobnym zvecsenym pohladom dovnutra - videnim ze vo mne nic zle nedrieme, nerozkazuje mi, videnim len cistoty, v prirodzenom stave, plati to, co povedal spominany reziser uz neexistujuceho statu.

A mozno to vsetko bolo uuplne inak :)

Jaj, a este jedna vec - strasne dobre v tom lese nad dedinou Dharamkot varia. Som sice masozrut a jeden davny pokus zo zvedavosti o opak dopadol a odpadol hned ako zacal, no to co carovali z hrncov tam, to bola proste rozpravka. A strasne jednoducha a pritom neskutocne dobra. A pacilo sa mi, ako v posledny den rano, ked namiesto vecernicka sme pozreli rannicek, a v nom rozpravku o tom, ako jedna milujuca maminka dala dobre jedlo svojmu dietatu, varene s laskou, cosi z ryze a mlieka a ovocia mnam a kardamomu, a ako to dieta odmietlo, lebo v jedle su predsa cierne kamienky (v rozpravke vystupovali ako malicke pochybnosti o comkolvek co rozpitvavame iba rozumom a nie aj pouzitim vlastnej skusenosti) nedalo si povedat, ze ocividna realita - jeho vlastne presvedcenie o nej nie je realita a zahodilo kvoli tomu dar - cele jedlo, celu skutocnost ... a potom, na ranajky sme si nasli v sladkom jedle z mliecnej ryze cierne kamienky ... mnam kardamom :)
No a kedze mi pri brane zobrali fotak a vsetky veci okrem oblecenia a vratili mi ich znova az pri brane pri odchode, tak na obrazku nie je Gandalf ani Nemo ani Emil, ale ini mali velki ucitelia prezivania reality v pritomnosti kazdou chvilkou, so svojim ziakom, v tom momente usmiatym :)
Obrazok spravil stvorrocny chlapec, ktory ledva udrzal tazku hracku s menom Minolta :)
To este v dedinke Kalga na kraji sveta v strede Parvati udolia pred tromi tyzdnami.

A najviac sa mi pacila metta-bhavana ktoru nas ucili posledny den. Cvicenie, v ktorom ide o - rozdat krasny pocit -lasku- a doslova ju ziarit, pre cely svet. A v tom som bol taktrochu doma, lebo nieco podobne sa mi dialo pred rokom, spontanne, nevedel som, ze sa to aj moze volat metta-bhavana. Aj ked to vtedy nebolo pre cely svet, ale pre jednu slecnu, az sa vzdy cudovala, ako sa mi jezia a zimomriavky robia na rukach, ako viditelny prejav toho, co sa dialo a ziarilo vo vnutri, v srdci. A to vzdy, v kazdom objati, hoci aj na ulici :) Proste laska :)