Nejak

mi na obrazkoch, zistujem, zacinaju na rozdiel od minuleho Ladackeho vyletu chybat ludia. Vyludneny Ladak. Necudo, ved vonkajsi svet je odrazom toho vnutorneho. A tak som to dnes skusil napravit. Ale podarilo sa len trosku. Ved vonkajsi svet ma byt odrazom toho vnutorneho

...

Zena, ktorej krasu neodniesli ani roky, ktore ju uz delia od mladosti, sedi v kresle na terase svojho domceka. Hra na starej gitare akusi davnu melodiu a potichu spieva. Vedla nej lezi do klbka stoceny maly sivy psik.
Ten predosly, velky cierny, odpociva v kute zahrady.
Zena si velmi dobre pameta na chvile, ked na cerstvej hline nad pochovanym psim telom vyrastli nezvycajne - modre vlcie maky.
Akoby ju vtedy zasiahlo nieco, co nevie pomenovat. Najprv udiv, potom zvlastny nepokoj.
...
Podvecer sa pomaly meni na vecer.
Zena uz nehra, nespieva. Zamyslena sedi v kresle, hladka siveho psika - vlastne este len ani nie dvojrocne hrave stena.
Neklud, ktory citi za posledne roky, nie a nie pominut. Prave naopak. Stupnuje sa, a vo chvilach, kedy by rada zila pokojnym plynutim casu, jej neda oddychnut. Ani vecerne hudobne posedenia na terase uz nepomahaju.
Akoby nejaka nastojciva pripomienka, neurcitych tvarov, nejasnych voni, davnych zasunutych spomienok, sa predierala do vedomia. Nedokaze sa pred tym schovat.
Psik jej oblizne ruku, pozrie oddanym psim pohladom. Usmeje sa na neho, ale v tom usmeve je skryta aj ciara bolesti.
Rozhoduje sa.
Potichu a dlho.
Uz vie, co spravi.
Ide do izby, berie list papiera a pero. Vracia sa nazad na terasu, sada do kresla a pomaly, s povzdychom, sledovana skumavym pohladom siveho psika, zacina pisat dopis.
Bratovi, do mesta.
Ze ci by nechcel prist aj so zenou a detmi na nejaky cas byvat sem, do jej domceka. Ze o zahradu a o psika sa musi predsa niekto postarat. A ze detom prospeje tunajsi vzduch.
Kym ona bude na cestach.
Kam pojde, to este nevie.
Ale blizko to nebude.
A ani na kratko.
Ale to uz do listu bratovi nepise.