Dnesna

obrazkova uroda. A kto ma rad symboly, tak na jednej lesklej stene ich je osem. Auspicious, vraj. Jaj, a ...

...

Lama, stary tak, ze mu na usiach rastu riedke biele chlpy, sklada zo steny dlhy zaves. Leto sa davno skoncilo, je po obdobi, ked do klastora chodia ludia z daleka - turisti. Nik cudzi uz tento rok nepride sem, vysoko do hor, a tak sa mozu odhalit skryte tajomstva.
Sto osem podob Bielej Tary namalovanych na steny nadvoria nie podla zauzivanych pravidiel, znova slobodne pozera na svet.
Na ceste v dialke, ktora sa v cistom vzduchu zda na dosah ruky, vidia malu postavicku. Stupa pomaly ku klastoru. Je len cas obeda, ale kym sem pride, bude takmer podvecer.
Lama sa nakloni z terasy, no stare oci mu nedovolia rozoznat viac, nez nejasnu, rozmazanu bodku.
Ale aj tak vie, co ho dnes caka.
Pozameta kamenne nadvorie s malbami na stenach, vovnutri v malej svatyni doplni olej do lamp a posadi sa do tiena.
Ma este cas.
Trochu casu.
...
Zena prichadza pod skalny ostroh, na ktorom je prilepeny klastor. Kolky uz za tie roky na cestach? Je unavena, ved takto uprostred jesene tu nefunguje doprava, dokonca aj zopar prenaji
matelov nakladnych somarov odmietavo krutilo hlavami, krajina je napohlad vyludnena. A tak si svoje veci nesia sama, peso. Nema toho sice vela, no tu, vysoko v horach, vsetko vazi dvakrat viac.
Pomaly stupa po strmych schodoch pomedzi biele domceky mnichov, hore na vrchol kopca, do klastora. Tu dole nikoho niet, ale tam, na vrchole, snad niekto bude a aspon ju niekde necha prespat. Mozno da aj najest.
Vlastne ani nevie, preco odbocila z hlavneho udolia to tohto bocneho. Ani nie preto, ze v nom v dialke zbadala klastor. Ved takych uz bolo... Mozno len kratky popud, nahly pocit akoby davnych voni, neurcitych tvarov ju prinutil zist z hlavnej cesty a vydat sa hore udolim.
Tak, a teraz je tu, pokusi sa v klastore preckat noc, a ak bude od koho, aj vypytat trocha jedla.
...
Vchadza na nadvorie na vrchole kopca a ... nevladze sa pohnut. Nie, nevnima uz unavu, nevnima vlastne nic, s cim sem prisla.
Zo stien na nu pozera sto osem jej vlastnych zivotov, vidia ju a ona vidi do nich. Zrazu si na vsetko spomina. Vsetko spoznava, kazdu svoju myslienku, kazdy cin. Vidi vsetky suvislosti, ako boli votkane do zitia sveta. V tichom nahlom okamihu vsetkemu rozumie, celemu bytiu, bez slov, len ako cire vedomie. Alajavidznanam by povedali mnisi vela kilometrov na juh odtialto.
Lama sediaci v kute nehovori nic. Tvar mu ziari a potichu pozoruje, ako zenu zaplavuje vlna poznania. Sucitu. Sucitu so vsetkym, co doteraz spoznala, nesmiernu lasku ku vsetkym, koho doteraz stretla. Laska nou prenika a ona ju s pokorou prijima. Rozdava. Vo vsetkych podobach. A do vedomia sa tisne nieco, co v ludskej reci nevie pomenovat. Place, a pritom je naozaj stastna. Cas sa pre nu stratil.
...
Nedaleko v rokline, medzi kamenmi pred vyklenkom v skalnej stene, nahle zhasina olejova lampa. Tancujuce tiene miznu, slobodne odlietaju prec, do tmy.
...
Nevnima, kedy prisla noc. Zato citi, ako k nech prichadza stary lama a cez plecia jej prehadzuje teplu deku.
Stoja v noci na nadvori a dokonale poznaju to, co rozpravaju namalovane obrazky. Vidia tam, skadial pozeral ten, co mu svietili oci.
Rano sa nikto nedivi, ze lamova cela je prazdna. A takou uz aj navzdy zostane. Nikto sa nedivi ani pohodenej deke v kute nadvoria.
...
Stary sivy pes (ešte nevie, že raz bude sivý a starý) sa zobudza z nekludneho sna. Cely zmateny vstava na nohy a pomaly, s namahou sa ide napit z misky. Nechape, preco pred chvilou na neho vo sne pozeralo zo steny sto devat bledych tvari, ktore akoby si odniekial, z davnej minulosti, neurcito pamatal. Nerozumie preco ho vo sne zaplavil pocit, ktory predtym nezazil, ktory nevie ani pomenovat - bude musiet vymysliet v psej reci slovo pre sucit, pokoru a lasku. Zamyslene sa poskrabe zadnou labou. Zadychany sa zvali - lepsie sa mu lezi nez stoji.
Nicomu z dnesnej noci nerozumie.
Ale netrapi ho to.
Ved on je len stary, sivy pes.