Nemá

niekto mincu ? Takú, čo padá na správnu stranu. By sa mi zišla.
Síce - keď vidím pri sebe obrázky z Hafo City a Bieleho Mesta - tak ... ak by sa nič po lete nedorvalo, tak by sa teraz udialo ľahké rozhodnutie. Priamočiare. Očividné. S radosťou. A nielen preto, že nejeden biely panelák pod lesom je príjemnejší než spleť ulíc a podchodov. Ale dorvalo sa čo sa dalo. A bolo mi nielen včera povedané, že v diaľke sa ľahšie zabúda. Že je lepšie odísť. To ale nie je pravda v mojom prípade - aj keby som sa odsťahoval na Mars, tak ak mi niekto chýba, tak mi ho tam všetko pripomína. Overené v Broadway a priľahlom okolí, v dávnych časoch a iných osobách.
Spomenul som si na jeden film. Videný v ešte dávnejších časoch, v Henely. Išlo v ňom o to, že chlap po škole mal možnosť ísť na ultra-hyper profesionálnu stáž do ďaleka. S tým, že doma nechá niekoho, koho miluje. A na lestisku sa rozhodoval. Slečne tiekli slzy, ale on prešiel checkinom, a odletel. Stal sa z neho hyper-ultra profesionál, riaditeľ, kravaťáckeho štýlu a bez srdca. Zatiaľ kdesi v paralelnom vesmíre, sa ten istý chlap rozhodol inak. Pri checkine sa otočil a vrátil. Objal tú, ktorá sa s ním prišla rozlúčiť. A nerozlúčili sa. Stal sa z neho síce Joe Anonymous, žijúci na predmestí, ale zato so srdcom, s láskou a rodinou. No a osud zariadil, že títo dvaja sa po čase nejak - vymenili. Zablyslo sa, zasmrdelo sírou a Joe Anonymous zrazu sedel v riaditeľskom kresle megakorporácie a hyper-pro kravaťák riaditeľ sa ocitol medzi deťmi. Najprv nechápali čo sa stalo, a potom zisťovali, kto o čo prišiel a kto čo získal. Kto komu čo zo seba dal. A kým sa stal.
Vtedy rozhodnutím na letisku.
Pri takýchto myšlienkach a spomienkach veľmi ľahko zabúdam, že toto vôbec nie je môj prípad. Nielen preto, ze v Bielom Meste sa zo mňa nestane Joe Anonymous a v Hafo City ma nečaká hviezdna kariéra, ale najme preto, že tentokrát na mňa nikto ale naozaj nikto nečaká. Od nikoho neodchádzam. Nikomu nechýbam. A od môjho rozhodnutia nič nezávisí.
V Bielom Meste už nepoznám nikoho, s kým by sme sa mohli stretávať a byť z toho obaja radi. A v Hafo City - aj keď je škaredé, je tam aspoň niekto, s kým sa môžeme vídať. V takýchto myšlienkach som sa plížil sivými ulicami.
Nič okolo nevnímal.
A potom prišlo to auto.
Vynorilo sa spoza zákruty, do križovatky.
Bolo oranžové.
A malo na sebe nápis nika.
Neviem prečo sa tam zjavilo. A prečo práve vtedy. A neviem prečo som si ho všimol, keď všímanie náhodných detailov nikam nevedie a nemá kam viesť.
A potom, už v autobuse domov, polhodinu od Hafo City, keď mi myšlienky uleteli do prvej polovice Ladackého výletu, zas som ho zbadal. Zaparkované v inom meste. To isté.
Zavrel som oči, pustil do slúchadiel hudbu a snažil sa na nič a na nikoho nemyslieť.
Síce od toho očividne nič nezávisí, ale môžem si vybrať. Že kam ísť.
Nemáte niekto mincu ? Takú, čo padá na správnu stranu ?
...
A vďak za 2046 a Ostrov, nečakané fajné darčeky...