nedeľa, septembra 20, 2009

Oni

sa tam normálne ožierali :)

Zverejnil Tomáš o 6:52 PM

1 komentár:

Tomáš povedal(a)...

Ono toto je vlastne nedeľná rozprávka.

-----------------------------

O osách, čo sa opíjali a splnenom želaní.


V nedeľu doobedu si povedal, že treba zbadať niečo malé, zaujímavé.
Nieco ozaj malé, také čo treba zblízka poobzerať, a ešte zbližša odfotiť.
Lebo už dlho nič také nebolo, veď pomedzi sklenené železné budovy
na asfaltových uliciach také niečo málokedy býva. A veľmi to tak
chcel, nech je deň krajší - so splneným želaním. Bo si pamätal, že aj
vlani šiel na takú prechádzku jednu jesennú a na nej zbadal - uvidel,
zblízka veci zaujímavé, hríby kadejaké farebné, naobzeral, odfotil,
stratil sa v lese bez času pri nich a deň bol hneď krajší. A aj obrázková
stránka virtuálneho priestoru.

No a tak v nedeľu doobedu - výlet smer jazzierko a malý lesík, bo
jedine tam sú miesta, kde sa dá nájsť niečo malé zaujímavé niemestské
Proste také - prirodzené, prírodné.

Cestou sa zastavil v smiešnom obchode, kde predávajú tyčinky na
pálenie, bo už sa mu doma všetky minuli.

Pri jazzierku sa zastavil najprv na piesku na brehu - šuch do vody, na
chvíľku len - jednak bola studená aj keď slnko maľovalo zlatomodrý svet,
ale najmä - vo vode plávajúc sa ťažko dajú zbadať malé veci, a už vôbec
nie sa nedá hrať s hračkou fotografickou.

A po okúpaní hneď do "lesa". Ten je taký zvláštny - je v ňom napríklad
Vlčie Údolie - ale ani jeden vlk. Všade sú tam nápisy, pri chodníkoch,
ale málo čo z nich je skutočné. Tie vlky už vobec nie. Asi sa zľakli
nápisov, a tak ušli. Veď ktorý vlk by chcel behať po lese a čítať Toto
je vlčí les ?

No ... a prišla chvíľa hľadania. Naľavo od chodníka - nič.
Napravo - to isté.
Ďalej, medzi stromami - tiež nič.
Zašiel hlbšie do lesa.
Vlastne, lesíka.

Nikde nič. Ani hríb hlavu nevystrčil, ani kvet sa neukázal, ani pavúk
sieť nenatiahol, ani semiačko zo zeme nerástlo ... proste dokonale
poupratovaná lesná záhradka Placetej Zeme Dolnej Nižnej - hnedá
hlina na nej stromy, vedľa pokosená tráva.
Ach jo.

Lesná cesta asfaltová ho vypustila pri jazzierku, na slnečnom brehu.
Zašiel odbočkou až ku vode, sadol na breh.
(To tam, kde vlani bolo drevené mólo a na ňom raz behal malý
jazvečík, kde sa dalo chodiť ponad vodu, kde sa dalo
čľapkat - teraz tam mólo nie je, odniesli ho)

Sedel na brehu, pozeral do vody, poza chrbat mu chodili ľudia po
hlavnej cestičke, iní sedeli na tráve, tiež len tak pozerali, čítali si
... oddychová nedeľa.

Pomyslel si, že z nájdenia a z obrázka dnes nič nebude.
Achjo.
A to hľadal asi hodinu. A nielen vo Vlčom Údolí.

Spomenul si, že má tyčinky nové, skočil nápad skúsiť

ako voňajú - jednu zapáliť.

Pekne.

Slnko ďalej svietilo, hrialo teplo, na brehu sa fajne sedelo.

Pozeral do vody, tancovali v nej odrazy svetla,
kdesi z trávy vedľa voňala tyčinka.

Malý pes ho štuchol ňucháčom do chrbta.
Zvedavý.
Po chvíli ďalší a po ďalšej chvíli tretí.
(vždy sa zozadu z hlavného chodníka ozvalo niečo ako - Maxiii, neeeeii !)

Čas neplynul, nebol, len svetlo stále tancovalo na hladine, myšlienky
sa stratili. Želanie nájdenia niečoho malého a ulovenia obrázka - plávalo
už len na vode, hojdalo sa vo svetle, letelo v dyme vo vetre.

Keď čas znovu začal plynúť, bolo už treba ísť domov.
Čiže - zodvihnúť bicykel, chvíľu ho tlačiť, kým sa dá nasadnúť - bo tam
popri brehu vedie pešia cestička, voziť sa na nej nesmie.

Potom na nej ajtak nasadol, bo už ho nebavilo tlačiť, trikrát šlapol a ..

.. a zbadal vedľa čerstvo odpílený peň.





Na ňom sedel kruh osích pijanov,

štrngali pohármi,

pripíjali svetu na zdravie,

spievali.


Normálne sa tam opíjali,

oslavovali, bez obáv.

septembra 21, 2009 8:25 PM

Zverejnenie komentára