Kdesi

medzi Pra Šivou a Krišnou. Na obzore sa usmievali Tary, už Biele, to tie blízke - Nízke. A v diaľke Tantry, Vysoké a Západné. Himálaje na dosah ruky.
...
A na zastávke, po tom ako vynechal už druhý spoj, čakajúc vo večernej zime trištvrte hodinu, ma navštívila - odkiaľsi v hlave sa vynorila - melódia so slovami, počutá v McLeod - Om Tare tutare atakďalej. Nestihla sa mi ani stoosemkrát zopakovať a prišiel prázdny nelinkový autobus, zastal, šofér sa vyklonil a povedal, že treba robiť dobré skutky, že si treba pomáhať, že treba mať súcit. A včetkých čakajúcich zmrzlíkov naložil do autobusu a zadarmo zviezol dole.
Niečo na tom praktickom budhizme predsalen bude:)
Pripomenulo mi to polnočný príchod do Léhu, keď ma na ulici zastavil šofér džípu, zahlaholil čosi o tom, že on je tibeťan a že je full of compassion a zviezol ma do svojho hotela, ale nezištne, pretože dal naozaj dobrú cenu za bývanie, akú by som sám nenašiel.
...
A tak vďaka tibetskému zázraku na Donovaloch, mi zvýšilo zopár korún na zázvor v cukre a tavený údený syr. Fajná kombinácia, momentálne z nej žijem.