spievajúcich hrajúcich
Obrázok sa mi podobá na originál stomuchací, aj keď slečne chýbajú tykadlá. A koncert dávny zimný bol pekný, nie osamote zažitý...
štvrtok, júna 29, 2006
Sto múch !
Prechod
inam, do príslovečného iného sveta, tentokrát ružový. Videný v Bystrici, v dome, kde je krčma, v ktorej bolo v zime ...
streda, júna 28, 2006
A toto
je iná realita, pri inej stene, ešte v Štiavnici. Spútanie svetlom, vyžarovanie sily, strácanie jasu... Strácanie sa. Zmenšovanie.
Ľudia mi vravia, že sa zmenšujem. A je to pravda. Prvýkrát som si to uvedomil, keď som po pol roku zbadal doma Zuzku - zdala si sa mi vyššia než si bola v zime. A keď som sa po týždni vrátil na Ostrov, tak aj Magda bola vyššia. A najme - Matej - vo februári sme sa merali, bol som o dva centimetre vyšší. Teraz som o dobré tri centimetre nižší - nemohol si to nevšimnúť, a hneď mi to povedal...
Ktovie čo sa deje.
pondelok, júna 26, 2006
Prečo
si všade nosím so sebou tvoj tieň ?
...Tvoje svetlo
Nie, toto nie je Photoshop, toto je realita, pri stene pri Internet café Immedia Net, na námestí v Bystrici, pár chvíľ pred tým, ako som ťa na tri sekundy na tri večnosti stretol a povedal ti ahoj na rozlúčku pred ďalším mojím odchodom útekom na Ostrov...
nedeľa, júna 25, 2006
A tak
Šiva tancoval jeho vesmírny tanec
tentokrát bez svojej ženy
Párvatí,
ktorá kdesi na dlhej dovolenke
si vychutnáva pocit novej slobody
slobody ktorú nikdy
nikdy
nestratila
Videl som zvuk
schody z rytmov zamrznutých v pohybe
vo vzduchu noci
cestu do pekla aj
do raja
začal sa tanec
je na každého vôli
kam sa rozbehne
slobodne
živá síla uvnitř mýho těla
Videl som neznáme
kvety svietiť na cudzích planétach, kde keď zapadá slnko možno niekto posúva stoličku aby stále
videl
vedel
Svet
sa rozpadol zo známych tvarov, poskladal sa do žiarivých ciest v nekonečnej zložitosti a prapodivnej kráse
Potom
som sa nechal aj ja pohltiť pootvorenými dvierkami do malej špirálky, bez klopania na zavreté okienko.
Noc tanca sa začala.
sobota, júna 24, 2006
Videl som známe
tváre spred roka, videl som aj známe dvojice, tiež spred roka - to ako poznanie, že kontinuita sveta zostala zachovaná, aspoň niekde... že príbeh pokračuje... na mnohých miestach, okolo nás.
Bolo mi smutno. Že len okolo nás.
piatok, júna 23, 2006
Videl som tanec
prenikajúci do podstaty.
Veď ako píše istý Egon Bondy -
Jsou věci o nichž nelze ani mluvit ani mlčet. To jsou věci filosofie. Nemůžeš o nich nic sdělit a nesmíš je ani nepředat. Jak je vypovíš ? Nejlépe tancem. Tančím často. Jak Mencius zakusil, a nezůstal s tou zkušeností sám, stane se - jemu a nám podobným při studiu pošetilých moudrých knih - že "nohy a ruce se samy od sebe začnou hýbat" - a tančíš. Citát není přesný, musel bych se namáhat a jít hledat do knihovny. Ale o tohle jde. Když pro konfuciánce, tedy tím spíš pro taoisty byl vždy tanec výrazem nejbližšího sepětí s poznáním. Však to vědí mystici po celém světě a před nimi všechny přírodní národy. Když jsem byl kdysi šamanem, tloukl jsem si paličkou do bubínku a - z dnešního hlediska podivně - poskakoval.
Dnes si, když cítím, že to na mne jde, koupím ve vsi pampeliškové víno ... upíjím po malých kalíšcích ... a se zvláštní oblibou tančím sambu. Snad proto, že vychází z krajiny pánevní, tj. odtud, kde dlí stočena i hadí síla, probouzí ten nejhlubší rytmus života.
Zuzko, pamätáš, ako som ti raz dávno vravel, že sa dá tancom povedať nepovedateľné? S úsmevom si prikývla, že to vieš.
Myslel som to nejak takto.
A tvoje brušné tance - nie sú samba - a fungujú nádherne - veď je v nich rytmus života. A som šťastný že to tak krásne vieš. A mne - keď to na mňa príde - trošku fungujú tie moje - Hilltopové - bez pampeliškového vína, bez dokonalosti pohybu - ja som len taký jašiskok, ale... o to nejde.
Snáď ti to ešte raz vypoviem v objatí... alebo v tanci. Radosti.
Potom z iného
pohľadu mi to bolo hneď
jasné
tri úsmevy
dva očami
jeden perami
videné v objatí
toľkokrát
naživo
Videl som
úsmevy, ktoré chytali za srdce
spomienky
pripomínadlá
farebné
krásne
Njaprv som nevedel prečo
práve táto
tanečníčka
pripomína
Videl som
nezameniteľnú radosť
orientálneho umenia
Aj keď hip a kik
a krížený krok,
osmičky panvou
a základný arabský krok
a ich variácie táto
tanečníčka nechala doma
tak to nešlo nepoznať
tancovala tanec radosti
tancovala sama seba
a čo na tom, že s plechovkou
Kozľa
A keď
jedna žiačka brušného tanca
z Ružomberka
mi ťa prizvonila
rolničkami
učiteľku brušného tanca
bystrickú,
rozhliadol som sa veľkými očami
Všetky
myšlienky mi leteli do malej diaľky
bystrickej
kým som sa ešte pozeral
okolo seba
na tanec
videl som teba
Pri nohách štíhlych
a zrazu neistých
leží ti tajomné neznáme zviera
Každým pohľadom
ťa o vlas premení
sa mi chcelo spievať
s Dežom
Tanec
na lúke
a naboso
tu už raz bol
vlastne dvakrát
Najprv Hilltop 2005
a potom, v septembri
nakonci leta
tanec najkrajší -
ty
Silná živá
vůně vešla do mýho těla...
by možno spievala
keby tú pesničku poznala
a potom by pokračovala
Silná živá vůně
tančí s dechem
v bezpečným místě
a ďalej...
to už keď sa jej zastavil čas
by to bolo
Živá síla uvnitř mýho těla...
v mým těle byla
tančící síla...
Ale ona asi Monikinu pesničku Maun
nepozná
keďže si sem prišla zatancovať až z Ukrajiny
...ze srdce sem prorůstala
suchou půdou,
kamenama
HillTop 2006
bol. A bol tanec, boli farby. Ako pred rokom.
Aj keď vlastne - všetko bolo inak. Zahalené spomienky.
A najmä - to nebol Hill Top, ale Valley Bottom.
A bolo to ako z rozprávky - za jedným kopcom,
za jednou riekou (ktorú bolo treba brodiť), za niekoľkými lúkami...
Slatinka
utorok, júna 20, 2006
A miestnosť
vhodných svetelných podmienok
špirálkových
tancujúcich
spomienok
To už nie z filmu
ale z reality
Keby
Kubrick točil svoje Shining - Záření v Štiavnici, možno by šiel do domu nad cukráreň.
Možno by svoju scénu s hektolitrami krvi natočil v tejto chodbe...
A možno nie...
Možno by sa bál.
pondelok, júna 19, 2006
A na klopanie
je asi najlepšia čajovňa štiavnická... Veď sa aj volá Klopačka. A keď tam nie sme dvaja, tak je trošku pustá.
Smutná.
Povedala si
mi, že Okienko mám zavreté, darmo sa snažíš, darmo klopeš...
Ja si tú situáciu predstavujem takto.
Čakám, sedím, čajík popíjam... Ty stojíš pri zavretom okienku svojom, nepozeráš sa mojím smerom, ani trošku...
Kiežby si stála zvonku domčeka... To by sme boli na rovnakej strane steny... A ty by si si mohla prisadnúť... a počkať kým prejde noc...
Nechcem ťa chytať ... to by si potom bola ako v pesničke - Nemám kam utýct a tak se dívám, nechci se chytit ani vlasama o stěny ... Veď vieš ...
sobota, júna 17, 2006
Malé
Zuzko od Murgašov, keď sa bojí, tak je pohltená strachom, žije v prítomnosti, žije svoj strach. Pri pozeraní scary movie. Je jedno, že je to len Scooby Dooby rozprávka. Veď báť sa - keď o nič nejde - je také krásne ...
V sobotné poobedie
prišlo Zuzko. Nie to veľké skutočné, ale maličké a tiež krásne ... tak snáď o pár dní, čoskoro už ...
Sobotné ráno
bolo v Broadway tiché, slnečné. Tichšie než inokedy, plné kľudu, veď tak to už býva v deň môjho odchodu. Ale napriek tichu a očakávaniu, žilo Broadway a aj jeho ráno svojím životom - poštári roznášali darčeky ku dverám, mliekári roznášali biele fľaše, tiež ku dverám. A anglické babičky spoza dverí, čierne mačky spoza záclon a biele kocúre z bezpečia múrikov ich sledovali vševediacimi očami v očakávaní zjavných aj menej zjavných vecí budúcich.
piatok, júna 16, 2006
Eva
sa dnes chcela fotiť. A tak sme to skúsili, zatiaľ úplne bez príprav, bez svetiel, len tak. Vlastne sme len testovali, že či u Mateja v predizbe poľského stanu je dobré pozadie a dosť miesta. Bolo.
A teda keď sa Eva vráti z dovolenky v Španielsku a ja z dovolenky na Slovensku, tak budeme pokračovať. A trošku vážnejšie. Dúfam...
... ale oveľa radšej by som fotil tancujúce krásne ... na lúke ...
štvrtok, júna 15, 2006
Už sa
blíži koniec výletu, tak by sa zišlo malé odchodové
Na Zdravie. Dva poháre, farebné a v nich ... ktovie.
A kedysi, pred štyrmi rokmi, na mojom prvom Ostrovnom výlete, na jeho konci ... keby mi niekto povedal, že sa budem zo Slnkom zabudnutého Ostrova raz v budúcnosti takto ponáhľaco tešiť na návrat ... tak by som mu asi neveril.
No čo už, ako som raz napísal, teraz je tu všetko naopak. Také poriadne Purgatory.
Takteda - Na zdravie, vo farbách viacmenej oranžovej a viacmenej modrej. Kamarátia sa. Aj keď ich poháre delí ... Čert ber, čo ich delí !
Vždy
keď je mi za tebou zima, idem von chytať obrázky - najčastejšie kvety, tvary farby, zákutia a spojenia.
Dnes vlčie maky, trošku na nich vidno úsmev, farba viacmenej červená - Dúha vie krajšiu...
Už ich mám veľa.
Ale tu na stránke len dva...
A ako tak pozerám wwwirtuálny svet, tak vidím, že doma sa s približujúcim mojím návratom končí malá doba ľadová - počasím - všetko kvitne, farebne, chystá sa ozajstné leto ... bože ... kiežby pomaly končila aj tá doba ľadová ... srdcová ...
streda, júna 14, 2006
Zvolal som
obyvateľstvo domčeka, a potom, keď sme sa všetci vynadívali (Matej vyhlásil, že ježko ku nám prišiel zomrieť), Eva spravila najrozumnejšiu vec na svete. Doniesla mu mlieko.
Tváril sa, že sa ho to netýka.
Všetci odišli spať, a v miestnosti som zase zostal len ja a jež. A mlieko.
Ktorému samozrejme neodolal.
Kdeže zomrieť. Prišiel sa ku nám vyspať a najesť. Nabiť baterky. Oddýchnuť a zotaviť sa. Veď sme (bývalý) Bed and Breakfast, predsa!
A nevidím dôvod, prečo by B&B malo fungovať len pre ľudí.
Ráno jež pokračoval vo svojej ceste okolo sveta, odišiel, myslím, že ešte pred svitaním.
Ktovie koľko a akých návštev sa na prízemí v obývačke udeje, keď spím. A ktovie kam v spánku cestujem ja. Vlastne - viem ...
... na 7 ...
Len tak
som si včera okolo polnoci sedel v obývačke, upravoval obrázky, popri tom som dokončoval jedno dávno sľúbené a vytvorené (a potom na dlho zabudnuté) virtuálne prekvapenie pre Zuzku, počúval Asonance - Čarodějnice z Amesbury, a ... a v rohu miestnosti som kútikom oka zbadal pohyb.
Myš, pomyslel som si, no pohyb - tieň bol väčší než myšací. Halucinácia. Na zlomok sekundy som si snažil spomenúť, kedy naposledy bol dôvod na vidiny - hm, dávno, pred rokom.
Keď ani po chvíľke mihotanie tieňa v kúte nezmizlo, odtrhol som oči od displeja a ... a bol tam. Ježko, živý, ozajstný. Prišiel si k nám do domčeka, do obývačky. Nezatvárame totiž dvere zo záhrady, nikdy, ani na noc. Len tak sa uložil v kúte, unavený, driemal. Vôbec sa nebál. Ani mňa.
sobota, júna 10, 2006
Včera
na lúke, keď som púšťal večer šarkana, tak som stratil kľúče, kľúčenku nôž a kompas. Neviem či preto, lebo som bol v myšlienkach v inom púšťaní šarkana, spred trištvrte roka, a namiesto Fish Hill nad Broadway bol za mnou Rozsutec a iná realita... Stratil som ich na tej istej lúke, kde pred pár mesiacmi - počas nočného maľovania špiráliek - sa mi stratil telefón... Včera som ich hľadal, usilovne, až tak, ze som rozhrabával čerstvé krtince, že či ich krtko nevcucol pod zem, chodil bosý, nech tie kľúče cítim, keď na ne stúpim, a všetko bezvýsledne. A na druhý deň ráno, dnes, keď som tam šiel znova, tak ani nie za desať minút som na tie kľúče stúpil. Proste si ma našli, takisto ako mobil pred pár mesiacmi - tiež mi zavolal hlasom toho, kto ho našiel na ďalší deň, že si mám poň prísť.
Buď je tá lúka začarovaná, alebo mi to má byť pripomienkou nech sa počas strácania veľmi netrápim - že všetko, čo sa stratí, si raz k sebe nájde cestu nazad - a úplne ľahko, až nečakane ľahko. Vtedy, keď príde správny čas, dovtedy treba veriť dúfať. Veď spomienky na budúcnosť sa plnia, pred rokom im to trvalo presne na deň tri mesiace, od marca do júna, kým sa splnili.
Jaj a na obrázku je čučoriedka z našej baliarne, keby to bola dyňa, stačilo by do nej dať sviečku. Alebo sa z nej dajú odkukávať praveké obrázky - má ich namaľované v ústach ...
pondelok, júna 05, 2006
Dnes som
ťa na chvíľku zbadal. Sedela si na múriku pred galériou, v tieni listov schovaná pred poludňajším slnkom, nohy štíhle si mala bosé - len objať, v rukách si držala kvetinu, asi sedmikrásku.
Nad niečím si dumala, usmiata, žiarivá, krehká a nesmierne krásna.
Nič si nepovedala - slovami, no z nášho stretnutia krátkeho na blízko aj na diaľku, mi zostal pocit bezpečia, dotyk nehy. Zohriala láska. Okamih.
Skúsil som ťa pohladiť...
... zabudol som už, že víly sú takveľmi
jemné
tiché
... plaché
sobota, júna 03, 2006
Zostáva
mi len čakať
a veriť v to,
čo viem, že
mám...
...pre teba
A veriť, že nám príde
nový
hladký
svietiaci
Na celý život
začiatok
Kdeže
nápad, ani jednoduchý.
Takto láska predsa nekončí -
ako nejaké anglické raňajky.
Žiaden môj výmysel nám nepomôže.
Lebo bez teba
sú všetky vynálezy sveta
ajtak len zbieranie
škrupiniek
rozliatych rozbitých
spomienok...
Alebo
predsalen sa môže nájsť v bodkovanom rozbitom konci pri tvojom tichom mlčaní a dobe ľadovej
nejaký úžitok?
Treba nápad, myšlienku a čin?
Nečakaný a pritom jendoduchý?
Kdesi
úplne dole -
pád koniec
a bodka.
Úžitok úplne žiadny.
Zbytočnosť a ničota.
Rozbitá realita, koniec dní.
Radosťou
a realitou,
ktorá niekedy
nečakane
inokedy s varovaním
a vždy tvrdo
príde.
Kdesi dole na
dlažbe studenej
ktorá čaká
na všetky kroky
nielen moje
Úsilím
úmyslami
nápadmi
vierou a šťastím
vierou v šťastie -
ako pri
nebezpečnom
tancovaní
na ostrej hrane
medzi
Vzťah
nielen na začiatku
býva krehký.
Neznámy, hladký
aj svietiaci
Hľadanie
dotýkanie
spoznávanie tvarov
živého sveta
vnútri
človeka -
hra na celý
život...
