Zase

jedna hindicka oprava. Otrava. Tentokrat zapiekli brzdy. A to az tak, ze to predne lave koleso sa vobec netocilo, a kym to zistili, tak sme namalovali parkilo
metrovu gumenu ciaru na cestu.
Privolany mechanik styri hodiny vysekaval sekacom spalene oblozenie.
A komu na finalnom stave opravy (prvy obrazok) chyba komplet brzdova sustava (okrem pneumatiky, samzrejme), tak sa nemyli. Naco brzdy. Vsetko slo von.
...
A kto na
tomto obrazku a na niektorych z opravy najde nieco spolocne, tak ma pravdu. Moja baterka.
Jedine svetlo v tme. Pri oprave. Pri hrach svietili detom aj oci.
Vlastne, skupina spolucestu
jucich siestich germanov prvu hodinu ochotne pozicala celovky, no potom si modebilom objednali taxik za vela tisic rupii az do ciela. Mrmlali pritom cosi o safety. Pche. Makkysi.
(a s dvomi bodkami)
...
Ako keby nevedeli, ze pokial cestuju so mnou, su v bezpeci - nic sa nemoze stat. Lebo keby sa stalo, bolo by to pre mna prilis jednoduche riesenie. Ale ja viem, ze svoju horkost si vypijem do dna, svoje dni a noci si vyzerem az do uplneho konca. A ten este nie je. Ani zdaleka. A tym nemyslim len nekonciace priserne rana o druhej v noci, kedy sa budim na strasny pocit, ze naco vobec zacinat dalsi den, ked viem ze skonci rovnako ako ten predosly, po nepodstatnych - lebo nezdielanych dennych hrach vecer zalahnut a spat, zbytocny clovek sam v izbe, a potom rano o druhej ... atakdalej. Nie, ziadna sebalutost, len realita.