Potme

Realita

za sklom. Ale vľavo, ako v diaľke, prísľubom či náznakom, ako silueta horská, pokojná a tichá. Kľukatá čiara na obzore, veľmi vysoká.

N

očnou hodinou Nikde Nikto Nikam Neponáhľa

Na brehu

skrytej vody, pri čakaní v tichom svetle

Doslúžil

Jesennou

už cestičkou ...

A umýva

a umýva ...

Zakrivený

časopriestor. V kuchyni.

Oni

sa tam normálne ožierali :)

Jeseň

tá, čo prežila odvlani

Ty

no áno, presne ty

Sivé

mesto, z veľkej výšky

Ktosi

je za mrežami.

Kedysi

toto bola Dolná Nižná, takmer celá. Zvyšok boli loďky a tulipány. Teda, aspoň v mojej predstave. Kedysi, kým som tu ešte nebol.

Ešte

stále je tu leto.

Cvak ...

... a vznikla nová forma, a možno nová rozprávka.

Vlani

cez dni osláv miestnej morskej histórie pršalo. Dnes našťastie nie. Ale ajtak mi do mysle skočili predstavy, že teraz ako vlani prídu dlhé sivé dni, až do vianoc skoku do krajiny nadoblačnej slnečnej. A na rozdiel od minulého roku, teraz nebudú výlety londýnske, nebudú výlety hubárske. Len tiché hmlisté rána, dni, snáď občas prerušené, ako vlani, blik svetlom, na okamih. A pomyslelo sa mi - ako sú miestni domorodci vlastne hrdí na svoje - more, loďky, plavenie sa, hojdanie na vlnách, obraz myšlienka - morských vlkov.
A čo u nás, v horskej krajine ? Dokážeme byť hrdí ale - zároveň skromní - na obraz, myšlienku napríklad - horských ... pastierov ? Veď - legenda hovorí - že v horách sa dejú nadprirodzené schopnosti ...
:)

Ako

obrovské plávajúce väzenie pre bohaté spiace (skôr prejde ťava uchom ihly ...) bytosti. Čo pomôže precítiť, im pre pomoc ? A naozaj je toto tak ?

Priplávala

loď. Veľká. Obrovská.

Vo vetre

a v bezvetrí. Sa mi porovnali výlety - do východnej krajiny a do tejto nížinnej placatej. Zmeny a pohyb - a nemennosť, deň za dňom bez pohybu. Bez pripútanosti ku hmote, len k bytostiam, a s pripútaním ťažkým kamenným - lebo začaté veci treba dokončiť. Alebo je to len pripútanosť k myšlienke ? A - ako ďalej ?