Cesta

pokojného bojovníka by sa to volalo, keby som chcel pripomínať jednej dávnej žene jednu dávnu knižku.
Ale nechcem.
Ako išlo srdce na vandrovku by sa to volalo, keby som chcel byť skryte patetický, schovaný za názov rozprávky.
Ale nechcem.
Nangpa La by sa to volalo, keby som chcel byť nemiestne cynický.
Ale to vôbec nechcem.
A tak sa to volá čiara na snehu. Od Tatier po Poľanu. Lebo ju chcem.

Je naděje

v těle nového dne,
odkud plyne světlo do slunce,
je naděje v pohybu nového dne,
dokud teče světlo ze slunce ...
Světlo se chvěje než zmizí
to světlo klouže po tváři,
teče kůží,
mění se v krev,
v bušení srdce
mění se
ve výdech

svítání

by som si počul Monikinu pesničku, keby
som si ju pred nedávnom nezmazal ...

Znova

Tara v Tatrách ? Ale nie, to len Lungta na Choči do neba vyskočí ...
A to má byť všetko ? Za taký dlhý deň jedna veta ? A príbeh ? Ten je kde ?
Čojaviem ...
- si v temnotách, priateľ môj. V temnotách horších než tie, do ktorých odišli tí pred tebou. Verili sme v svetlo a je tu temnota. Jasné lúče a kráčame v tmách. Ako nevidomí ohmatávame stenu a ako bez očí hmatkavo ideme vpred. Potkýname sa rovno na poludnie ako v noci, sme plní síl, a akoby sme umreli. A túžime po svetle. Po svetle.
- Vo mne už silu nenájdeš. Niet sily tam, kde niet nádeje.
- Nádej je vždy. Nádej je svetlo večné. Lux perpetua. La lucce eterna.
...
A že kde sa stal tento príbeh ?
No, záleží na tom ?
A stal sa vôbec ? Aj na tom vari záleží ? Záleží vôbec na niečom ?
Hádam hej. Aj vo februári roku 1430 pri meste Cheb,
a aj tu a teraz.

PF 2008

Veľa šťastia vám posielam, na ďalší rok, všetkým ktorí ste ma v tento rok potešili aj utešili, dali radosť lásku šťastie, vymýšľali kúsky pohody, alebo oklamali či sklamali, či chvíľami pohladili aj povadili.
Všetkým, s ktorými sme si nejakým spôsobom popretletali kúsok života.
Všetkým, ktorým som ja dal dobré aj zlé, ktorých som stretol s úsmevom aj so slzami, všetkým čo o mne vedia. A aj všetkým, čo ma zatiaľ nevideli a možno niekedy uvidia.
Takteda nech sa na vás, od Hindiky cez Muráň až po Ostrov, od Afriky po Krakow, v ďalšom roku díva šťastie - usmiata Deviani :)

Dnešnou

prechádzkou zamrznutým lesom ...

Tara

v Tatrách.
Na vrchole.

Himachala

mahavamsha pavanayai namo namaha ...
by pri videní tohto hralo ...
keby som mal hudobnú skrinku v batohu ...
ale som nemal.
Namiesto nej sa hore nieslo niečo iné ...
A cítil som sa úplne ako dávno na Gran Paradiso ...
s rozdielom, že stúpanie na vrchol bolo o dosť kratšie a hore sa nevyniesla mačka dlhonohá štíhla (Kojabaši, mačací majster zenu to isto vtedy bol, tí sa zjavujú v mačacích podobách), ale niečo iné ...

Dôkaz

toho, že Estavela Bystrá nie je španielska dievčina vydaná na Slovensko, ale niečo úplne iné.

Zázrak

Mám anjelovač z papiera vyštikávač. Nejeden anjel sa zrodil z papiera pre jednu dávnu parí anjelicu, po meste sa hladať ju a lásku rozleteli.
Lenže dnes som na zemi doma našiel Modrého Anjela.
A vyštikávač je v tom zdá sa nevinne. Žeby pozdrav od jednej nedávnej, s láskou stretávanej, parí anjelice ?
Zázraky sa dejú. Aj dávno, aj teraz. Veď sa musia. Inak by sa to terajšie koyaanisquatsi ani nedalo prežiť.
A kto mi toto vysvetlí, dostane čokoládu.

A jej

deti ... tiež v zime ...
...
Požičaný ultraobjektív sa osvedčil ... Taký mať v Kalge ... tak by sa jej deti síce hrali úplne rovnako ... ale viac obrázkov by bolo zachovaných a z diaľky prine
sených ...

Liptovská

Teplička v zime ...

Vernár

po výlete do Kalgy ...

Vernár

cez pečenú jablkovú prestávku po výlete do Maroka a pred výletom do Kalgy ...

Vernár

pred výletom do Maroka ...

Biele

Mesto skrýva nečakané prekvapenia. Veď kde inde sa dá počuť v mestskom rozhlase ... tri krát denne ... no, síce púšťajú pôvodnú pesničku ... ale neva. Ja ju poznám takto, ako pokus o premenu tej pôvodnej.
This is Kevin a jeho Slowly to the Sun - Fu Jar a ja.
... tečte slzy moje
vytečte zo dvora ...
A kde zostal obrázok? Nikde. Je tma.
Ráno aj večer.
Len občas pri potknutí obtretí mestskom pouličnom blikne svetlo, aj keď to tak nevyzerá
...
Pomaly do slnka - vnútorný výlet - sa dúfam blíži
veď - Fú ... príde Jar a budem to zase ja. Živý, nielen prežívajúci.
A možno bude hrať pesnička, kde
sa spieva ... chytám rukama jaro ... dýchám ...
A možno po zabúdaní a kľudu želaní bez voľného miesta - zase pesnička -
oko co hlídá
hlas co říká
je čas jít
k zapomenutýmu
Klidným srdcem
tečou obrazy ... najít svoje místo ...
... a zahrá nielen mne.

To

som zvedavý, či to zafunguje. Ten výber. Aj keď - dá sa povedať, že jedna z piatich možností nie je až tak neutrafiteľná, že to kľudne mohla byť náhoda.
Lenže - ja som naozaj chcel vytiahnuť práve to.
Lebo to bolo strašne dôležité. Práve v tej chvíli.
Keď som počul vysvetlivky k jednej možnosti, tak iná už nebola.
A chcel som nie takým povrchným násilným chcením - chcem vezmem si a basta - ale takým, zvnútra, keď sa z okolitej tmy vynára tisíc neviditeľných labiek, hladkacích dlaní - a posúvajú svetlom jemných dotykov človeka k tomu, čo naozaj chce. Čo potrebuje. A nielen on. Aby vedel. Aby videl. Pre čokoľvek - či už pre prijímanie alebo rozdávanie. Pre jedno aj druhé, spolu. Proste pre všetko. Aj pre iných. Aby vedeli. Aj tam, kam zatiaľ nikto nedovidí. Pre dobré možnosti. Pre radosť. A pre koniec koyaanisqatsi, kdekoľvek to je.
Skryté labky v tme, pohladenie, spoznanie.
Veď sú toho plné rozprávky, výber skrytých možností, kde sa ukáže, či je niečo od srdca, naozaj.
A aj keď som to vedel, tak je skvelé to aj vidieť. A ukázať.
Tak vďak za večer a kúzlo v Čarovni :)

Parvin

kedy ťa zas uvidím ... aj tvoje sestričky ? A inak, než len v novinovom stánku na papieri ... Chýbaš mi. Ako keby nestačilo, že Niquita mi takveľmi chýba. Prečo ste všetci v diaľke ... A prečo mi výnimoční ľudia zanechávajú také hlboké stopy ... s láskou. Chýbaš. Tak už nechýbaj ...
Diaľka. Tá zemepisná sa dúfam vyrieši letenkou východným smerom. Budem sa snažiť.

Tomuto

hovorím ponuka práce. Vlastne, najmä kvôli miestu. Hm, možno by sa tam rýchlejšie zabúdalo na zlé časy. Aj keď - dá sa zabudnúť na prítomnosť ? A tiež - keď je to príliš blízko miesta, kde zastal čas a stratil sa mi svet. Teda, tá jeho dôležitejšia časť. A kde sa po krátkej krásnej letnej prestávke a nadýchnutí znovu rozbehli ťažké chvíle zúfalého charakteru.
Peklo je svet bez lásky.
Lenže dnes nemôžem odpovedať a posielať prihlášku. Sedmička, nedávno som to písal, je pre mňa nešťastný dátum. Dnes už stačilo, že ma opustili rukavice. V autobuse. Také sivé, chlpaté. A vďaka tomu, že boli darček z dávnych čias, tak boli zároveň aj hračkou. S nevyčísliteľnou hodnotou. Ale aj zajtra je deň.
...
Možno mi to už naozaj nemyslí. A vymýšľam hlúposti, aj s prácou. Nezmysly. Ale čo už. Bláznivé udalosti posledného času musia zanechať následky. Čo by to bol za svet, keby nefungovali príčina a následok. Keby som tým, čo sa stalo, prechádzal bez povšimnutia. Bez následkov.
A tiež je len obyčajná rovnováha. Svetlo vrhá tieň. Deň nepozná noc.
Je oboje - láska aj peklo. Súženie a túženie. Dva konce rovnováhy.
Ona má bílý šlojíř
on chodí v černé kutně
milenci podobojí
jak vesele tak smutně.
Vtedy, keď sú od seba tak šialene ďaleko.
V myšlienkach, pocitoch. Nie na mape.

Je to

ako začiatok filmu. Taši v hlavnej úlohe. Predstavovanie postáv a osudov. Film sa podľa recenzie tvári, že bude zaujímavý. Zatiaľ sa však nič nedeje. To je asi ale zámer tvorcu. Začína sa opakujúcou sa scénou - ranná prechádzka. Striedajú sa obrazy. Vysvietený kostol v rannej tme, cez okno vidieť ako farár zanietene rozhadzuje rukami, dôchodcovia sedia, počúvajú. Úsmev, kroky do tmy, dolu chodníkom. Ďalšia scéna. Tmavé postavy v rannej zime idú do mesta, zlievajú sa ako rieka ulicami zo sídliska, tečú k centru. Myslel si, že tak skoro ráno bude na prechádzke sám. Omyl, zase úsmev (ale stále bez radosti). Autobusová zastávka. Schádzajú sa na nej denne tie isté postavy. Poloprázdny autobus, linka na zrušenie. Málokto ním cestuje. Driemanie, za oknami letisko, mesto, dedina. Prisadá kŕdel detí. Každý deň. Spomienka na Dimpal. Tak predsa aj u nás sa ešte chodí do školy normálne, nie v osobnej plechovke vo vlastníctve rodičov. Ranné hry cestou do školy. Všetci spolu, nie každý sám v aute. Ďalšia dedinka. Deti vysadajú, smiech za dverami, prázdny autobus.
Les svetiel. To keď v demoverzii slnečného počasia ranné svetlo preniká do jesenného lesa hneď pri ceste. Svieti, čarovne. Farby slnka tesne pred Bielym Mestom. Zastávka, vystupuje sa. Schody, dvere, strih. Nepodstatná časť. Potom obed u Hada. Znova schody, dvere, strih, pokračovanie nepodstatnej časti - ozubené kolieska sa otáčajú, nechávajú sa spočítať. Večernou tmou zastávka na opačnej strane cesty, autobus. Prechádzka tmou. Nočnou.
A zas odznova. Ráno.
Niečo sa isto stane, o tomto predsa nemôže byť celý zvyšok filmu.
Kiežby, kiežby už.
Predstavovania situácie už stačilo.
Stratiť denne celý deň, s vedomím, že večer nie je za kým ísť, je na nevydržanie.
Keď Pema chýba tak, až to bolí.
Keď preniká z jednoho filmového políčka na druhé.
A z druhého na tretie. A na ďalšie. A stále.
Ale snáď hlavný tvorca nezaspal na prvých pár minútach.
Verím, že má scénár premyslený aj v hlbších obrazoch.
A snáď zvládne aj réžiu.
Z celého srdca mu to želám.
Nech sa ten film dá vydržať.
A nech má aj zmysel.
A krásu ako dodatok.
Ak je niečo také na svete.
Snáď presiakne aj do filmu.
Láska ?
A možno sa
už kdesi
zdiaľky
zlietavajú na pomoc ... tí malí, usmiati. Nech sa film neroztrhne, nech nie je tma.

No nie

je ten svet zvláštny ? Keď ona predáva kolobežky v meste pod Urpínom a on počíta ozubené kolieska v meste pod Poľanou.
A obidvom sa v noci topánky v chodbe do rána špičkami otáčajú smerom východným, ďalekým.
A keď sa o seba potknú na zastávke každý cestou do svojej práce dočasnej, tak sa môžu na všetkom len pousmiať ... veď aj ten hlavný hore humorista pre istotu vyumýval na dnes oblohu, nech sa môže pozerať, nech mu nič neujde.

A svet sa točí ... potichu hojdá ...
moje koyaanisqatsi ... life out of balance that needs to be restored ...
A pri druhom, opačnom stretnutí potknutí večernom, kto by to bol povedal, že v Európe sa nájde oranžová sun dried apricote.
Z Léhu. Či z oranžovej bundy.
To keď si on už konečne spomenul, že jednu pre ňu nosí so sebou, všade, ak by náhodou ...
Na cesty.
...
a všetky hračky sveta zatiaľ ticho spia ...
čakajú ...
majú čas ...
len ozubené kolieska sa trhane krútia, poskakujú v kruhu pohybe ...

Snívala

sa niekomu niekedy básnička?
Mne dnes.
In ingliš :)

A poem is not a rhyme
A script is not an ink.
And if you don't hear my chime
Your world will not turn pink.

No, asi to nedáva zmysel, ale
aspoň sa to rýmuje :)

A podobá sa to na Pickled Nursery Rhymes. Alebo na tieto, novšieho dátumu.

Ó Můj

Budho, zvolal by učiteľ Tripitaka z čínskeho príbehu o opičiakovi Sunovi, keď by mu na Huštáku darovali takýto hrnček Made in China.
A to by bolo dobré, veď vzájomné stretnutia v duchovných sférach sú vec skvelá.
Lenže, dokelu, prečo všetky mainstreamové náboženstvá vznikli s mužskou dominanciou ?
No nemohol byť Ježiš radšej žena ?
Bolo by skvelé vedieť, že mám priateľku.